Kozatá

Zaujalo ma na jednej pipke jej tetovanie.

Husľový kľúč za uškom. Decentné tetovanie na decentne erotickom mieste. Také sladkosti ja môžem.

Muzikantku som stretol na jednom raute, na ktorom som bol približne taký dôležitý ako deka z ovčej vlny prehodená cez kožený gauč. Súčasť výzdoby. Kus inventára. Niečo, čo tam síce je, ale nikto presne nevie prečo.

Stála za barom a nalievala druhotriedne víno prvotriednym príživníkom korporátnej tlupy, ktorá si každý deň ukrajuje ten najfarebnejší kus torty a následne organizuje školenia o skromnosti.

Mala nádherný plachý úsmev a nevinný pohľad. Taký typ pohľadu, pri ktorom sa mužovi začnú rodiť nápady, za ktoré sa neskôr hanbí len veľmi symbolicky.

Svetlá pleť. Svetlozelené oči. Malý noštek. Krátke rovné ryšavo-blond vlasy po ramená. Okolo plných ružových pier a pod očami mala rozsypané svetlohnedé pehy. Nechty mala upravené, čisté a prelakované priehľadným gélom. Trblietali sa pod svetlom ako malé hviezdičky.

Všimol som si ju vo chvíli, keď si odhrnula vlasy.

Na sekundu sa objavil husľový kľúč.

Aha.

Muzikantka.

Povedal som si, že buď hrá na nejaký nástroj, alebo aspoň úspešne predstiera, že má dušu.

Pristúpil som k baru.

Nestihol som sa ani pozdraviť.

- Červené alebo biele ?

Spýtala sa ma tým automatickým úsmevom človeka, ktorý tú istú vetu zopakoval už asi tristokrát za večer.

Predpokladala, že som jeden z mnohých.

Zdvihol som pravú ruku, v ktorej som držal pohár s ananásovým džúsom.

Na chvíľu ju to vykoľajilo.

Potešilo ma to viac, než by malo.

Už ju len rozosmiať, zistiť, kedy končí smena, a možno ju odprevadiť domov. Človek musí mať v živote nejaké ciele.

- Nemali by ste tu náhodou trochu tulenieho loja? Len tak s kúskom chleba k tomu džúsu ? – spýtal som sa placho.

Nasadil som svoj osvedčený úsmev, ktorý za normálnych okolností používam na brigádničky v Tescu.

Pozrela sa na mňa spôsobom, akým colník pozerá na človeka, ktorý sa práve priznal k pašovaniu exotických zvierat.

- Nie. Červené alebo biele ?!

Odvrkla tónom, ktorý mi okamžite pripomenul moju bývalú susedu. Tá ma kedysi doučovala matematiku.

Ako štrnásťročný som jej raz ponúkol všetky svoje úspory za to, aby mi ukázala prsia.

Neukázala.

Striga (nie ta Subaru – vygoogli si to).

Odvtedy mám s matematikou komplikovaný vzťah.

Reku aha, dvere, na ktoré je darmo klopať.

– Ja by som si predsa len dal ten tulení loj s kúskom chleba, ale asi si ho objednám tam vedľa. – rozlúčil som sa s Muzikantkou.

Otočil som sa jej chrbtom. Počul som už len, ako ďalšiemu hosťovi opakuje svoju mantru:

– Červené alebo biele ?

A ten jej nacvičený úsmev sa niesol miestnosťou ako škripot nechtov po starej školskej tabuli. Nie po tých dnešných moderných výmysloch. Po poriadnej, poctivej tabuli, na ktorej sa kedysi lámali charaktery aj kriedy.

Vykročil som k druhému baru vedľa.

Servírka za pultom mala také veľké prsia, že ju chiropraktici pravdepodobne zdravili z diaľky ako starú známu.

Môj pôvodný plán vyprázdniť si čerstvo oholený miešok na chrbát nočnej družky sa teda presunul na inú kandidátku. Na Kozatú.

Nemala husľový kľúč za uchom. Nemala ani ten plachý pohľad, ktorý v mužovi prebúdza ochranárske pudy. Nemala dokonca ani také pekné pery.

Mala však iné prednosti.

Predpokladal som, že bude veľmi príjemne vrtieť zadkom, ak sa večer vyvinie správnym smerom.

A ja som skromný človek. Keď nie je dosák, postaví sa aspoň kôlňa.

Prišiel som k nej a prehodili sme pár viet. Smiala sa mojim dementným vtipom presne tak, ako som potreboval. Zároveň si ma premeriaval pohľad, ktorý som poznal až príliš dobre. Pohľad ženy, ktorá síce ešte nevie, čo chce, ale tuší, že by to mohlo stáť peniaze.

Keď som si ukladal jej číslo do mobilu, úplnou náhodou som spolu s telefónom vytiahol aj značkovú peňaženku. Tú, ktorú som si na podobné príležitosti plnil farebnými bankovkami z monopoly ako automat na ilúzie. Von sa dostali aj kľúče od môjho nemeckého športiaka, kúpeného z odstupného z minulej roboty.

Áno, z tej, kde ma vyhodili kvôli tomu, že som si príliš dôkladne budoval medziľudské vzťahy s asistentkou viceprezidenta. Neskôr sa ukázalo, že bola jeho dcéra na stáži. Korporácie majú zvláštny zmysel pre humor. Najmä keď nie ste ten, kto rozdáva výpovede.

Z kancelárie som si na pamiatku odniesol tlačiareň, širokouhlý monitor a všetky písacie potreby. Som sentimentálny človek.

Kozatá sa medzi rečou priznala, že ešte nikdy nebola v päťhviezdičkovom hoteli. A že končí šichtu o hodinu.

Sľúbil som jej teda malú exkurziu. Hotel, výhľad, minibar a možno aj zopár ďalších atrakcií, ak bude mať záujem o rozšírený program.

Potom som sa vzdialil a predstieral spoločenský život.

Rozdal som pár untermanovských vizitiek, podal niekoľko rúk ľuďom, ktorých mená som zabudol ešte počas podávania, a zbieral kontakty na budúce pracovné katastrofy. A čakal na správu od Kozatej.

Večer sa zatiaľ vyvíjal prekvapivo slušne. Z diaľky som pozoroval Kozatú za barom.

Mala dlhé, husté vlasy stiahnuté do vysokého copu. Oválnu tvár, výrazné oči a nos, ktorý sa nesnažil nikoho presviedčať, že patrí modelke. Na sebe mala modro-čiernu barmanskú uniformu a výstrih hlboký ako Mariánska priekopa. Rozdávala jeden služobný úsmev za druhým a tvárila sa, že ju baví nalievať alkohol ľuďom, ktorí si mysleli, že sú dôležitejší než v skutočnosti boli.

Všimla si, že ju sledujem.

Žmurkla na mňa.

Nie hocijako.

Presne tak, ako ja žmurkám na predavačku na benzínke počas nočného tankovania, keď mám na zadnom sedadle dve polonahé slečny a obe robia zlé životné rozhodnutia.

Ani neviem, ako dlho som sa nechal unášať vlastnou fantáziou. V hlave som bol už úplne inde. Až keď ma niekto poklepal po pleci, vrátil som sa späť do reality.

Otočil som sa.

A ejhľa.

Kozatá.

Už nebola v uniforme. Mala na sebe tmavomodré džínsy, do ktorých len tak-tak natlačila svoje silné nohy, a svetlú blúzku s výstrihom tak veľkým, že by sa cez neho dala preložiť batožina na dvojmesačnú expedíciu.

Pery mala úzke, jemne naružovo namaľované. Oči veľké. Vlastne obrovské. Riasy husté a dlhé. Pohľad mala majestátny. Taký majestátny, ako bývajú básne, ktoré všetci obdivujú a nikto ich dobrovoľne nečíta.

Bola asi o pol hlavy vyššia než ja.

Prsia mala veľké, poctivé a bez ambícií predstierať gravitácii, že neexistuje. Už z diaľky bolo zrejmé, že príroda odviedla viac práce než podprsenka.

Zadok mala veľký a okrúhly. Boky široké a dobre tvarované. Patrila k ženám typu "krv a mlieko", nie k tým moderným vešiakom na šaty, ktoré dnes zapĺňajú sociálne siete. Mala aj jemné bruško, ale presne také, ktoré postave skôr pridáva charakter, než uberá body.

Nechala sa pozvať na farebný drink do centra.

Rozprávať veľmi nevedela.

Mala zopár naučených fráz, ktoré zrejme používala na zákazníkov. To ma veľmi nenadchlo. Na druhej strane vedela počúvať. A to je dnes vzácnejšie než schopnosť viesť rozhovor.

Podoprela si hlavu dlaňou, vykúlila svoje obrovské zelené oči a s úprimným záujmom ma počúvala.

Posťažoval som sa jej, že mi ráno v pekárni niekto vykúpil všetky briošky a ku káve mi zostal iba obyčajný krivý rohlík.

Tvárila sa, akoby som práve rozprával príbeh o veľkej osobnej tragédii.

Pohladila ma po ruke a utešovala ma, že nabudúce sa na mňa určite usmeje šťastie.

Posťažoval som sa jej, že mi občas prihoria palacinky.

Opäť ma utešovala.

Pohladila ma po ruke.

Potom aj po tvári.

Začínal som tušiť, že Kozatá patrí k ženám, ktoré sa zamilujú do cudzieho nešťastia skôr než do samotného človeka.

Priložil som drievko na ohník.

Posťažoval som sa jej, že mi dnes dala košom jedna baba. Že mi zlomila srdce a že som z toho nesmierne sklamaný.

Privrela oči, akoby ju tá informácia úprimne zasiahla. Pozerala sa na mňa tým zvláštnym pohľadom, v ktorom bolo trochu súcitu, trochu starostlivosti a veľa presvedčenia, že všetko bude dobré.

Presne tak sa na mňa kedysi pozerala moja starká.

Všimol som si, že u Kozatej tento typ príbehov funguje. Bol to jej spúšťač intímných štiav.

Niektoré ženy vzrušuje moc, iné peniaze. Kozatú očividne vzrušovala možnosť niekoho zachraňovať.

Dali sme si ešte jeden drink a potom som ju odviedol na hotel.

Cestou sme sa držali za ruky a ja som jej rozprával o tom, ako som v detstve spadol do výťahovej šachty. Po každej podobnej historke sa na mňa dívala o čosi nežnejšie. Keby som pokračoval ešte hodinu, pravdepodobne by ma adoptovala.

Na izbe ju najviac zaujala televízia a ponuka predplatených programov. Ja som bol medzitým hladný a navrhol som, že si najprv zájdeme na večeru a potom sa môžeme vrátiť pozerať reprízu niektorého dielu Výmeny manželiek na tej obrovskej obrazovke visiacej na stene.

S úsmevom súhlasila.

Pred odchodom som potreboval na toaletu. Poprosil som ju, nech si naleje niečo z minibaru a spraví si pohodlie.

Podľa svojho starého a vysoko kultivovaného zvyku som sa v kúpeľni vyštal do umývadla, umyl chobot a vysušil ho fénom a po niekoľkých minútach sa vrátil späť do izby.

Najskôr som si myslel, že mi niekam zmizla.

Nikde som ju nevidel.

Až potom som zbadal jej oči.

Ležala v posteli až po krk prikrytá perinou a spokojne sa usmievala.

Tvrdila, že jednoducho musela vyskúšať tú obrovskú hotelovú posteľ. A že ak chcem, aby vstala a išla na večeru, budem sa musieť otočiť, pretože je už vyzlečená.

Pozrel som na zem.

Jej šaty tam naozaj ležali pohodené.

V tej chvíli ma hlad prešiel.

Večera zrazu nepôsobila ako najnaliehavejší bod programu.

Prisadol som si k posteli a podal jej ovládač od televízora. Kým listovala programami, uvedomil som si, že niektoré večery sa vyvíjajú úplne samy. Bez plánov. Bez stratégie. Bez potreby niečo urýchľovať.

A práve tie bývajú často najúspešnejšie.

Kozatá nakoniec dostala všetko, čo si od päťhviezdičkového hotela sľubovala.

Mäkkú posteľ.

Výhľad.

Minibar.

A pocit, že sa o ňu niekto aspoň na jednu noc zaujímal viac než len zo služobnej povinnosti.

Ja som si odniesol vlastné ponaučenie.

Ženy, ktoré chcú zachraňovať svet, bývajú nepredvídateľné. Najmä keď im dôjde, že svet zachraňovať nechce.