Preč

Prebudí sa s okom smutným,
Perou zvädnutou,
myslel si že bol tým dobrým,
láskou všemocnou,
nebaví ho byť napätým,
s hrudnou bublinou,
stále myslieť len na jedno,
na jej nebezpečne krásne telo,
žiari až sa slnko skrýva,
mesiac hľadí a tíško vzýva,
jej podobu v pamäti ukrýva.
No je to daň za krásu sveta,
cítíť sa ako strom zasadený v strede lesa,
zbytočný a neúplný,
sám po celé dni
až mu vyschýnajú všetky sny,
a čo mu bráni uniknúť?
Jedine čo môže ponúknuť,
Je teplo uschované v jeho blízkosti,
A nie žiadne prekyprené radosti,
Celé dni bez nej
Bez tej lásky osobnej.