Krasa z modra

Ležal len na ceste,
Kŕče ho trápili,
Z úst mu prúd krvi šiel,
Na dne bol svojich síl.
Pľúca mal preťaté,
Vzduch mu ich rozpínal,
Srdce sťa letmý smrad,
Orgán, čo nemal rád.
Oči on upieral,
Niekam preč, na zázrak,
Nevládal rozprávať.
Ústa mu kriví vo vzlyku,
Neudrží tú nespútanú paniku.
Nad hlavou víri sa prach
Krásnych modrých spomienok.
Nevie však zavrieť ten rad otvorených okienok
Do duše z papiera.
Nevníma okolie, len tak si ticho stoná
S túžbou zazrieť, privítať, uchovať, postískať, pohladkať, zacítiť, obdariť, pozrieť priamo na ..
A tak sa šíri táto veta,
Darujem ju kráse, nežnosti sveta.
Vďaka krásnym chvíľam, precíteným nezabudnuteľným hrám.
Človek je kvapka, drží kým má po čom stekať, no keď dopadne
A neudrží sa v mnohé sa rozpadne.