Kôl

More krásne javí sa pred človekom nahým,
ležiacim na piesku s diamantami slabín,
vyvalený na chrbte hľadiaci k oblakom,
rozmýšla ako sa stal tým bezcitným panákom.
V ruke držal bič s ostnatým nástavcom
sfarbeným karmínom s mäsitým prídavkom.
Kvapôčky krvi mu stekali po prstoch,
po roztrasených kostnatých ohryzkoch,
ktoré zvieral v neutichajúcich kŕčoch.
Okolo nástroja jeho skromného uspokojenia.
Až jeho oko žmúrilo a slziť musel
a slinka vzrušenia vyšla mu z úst,
uvoľnené telo, až na jeho stoporený úd.
No druhému očku tlmil výhľad
svojim tieňom vztýčený kôl.
Panák ležal, usmieval sa a kôl s ním,
drevený bol, vysoký,
červenkastou stuhou zdobený
a nielen tým.

Pozeral on na vrchol,
kolík priam žiaril,
guča vlasov, dve oči, ústa a nos,
bolo tam všetkého akurát a dosť.
Hlava urezaná od krku nahor,
nabodnutá na ten krehký kôl.
Panáčik sledoval ako nežne tečie,
živica života tej hlavy smiešnej.
Tiekla neustále, ba priam splašene,
až stvorila mláku na mieste kde
zvyšok tela bol, schulené v nezvyčajný závitok doznievajúcej existencie.

Krvavý bol ten aj ten,
obaja schúlení na zemi,
no jeden skončil svoj deň
a začne druhý zas,
kým druhý opustil svoj sen,
násilným vniknutím v nesprávny čas,
keď chcel začať milovať,
a byť tým pravým človekom
odumrel mu aj posledný vlas.