Lovci- 11.časť

-Kde je mama?- zobudil ma Izaac. –Čože?- ospalo som sa opýtala. –No, nie je doma.- povedal zúfalo. –Možno je na záhrade.- prikryla som sa ešte viac perinou. –Ale veď vonku prší ako z krhly.- naliehal Izaac a stiahol zo mňa perinu dole. –Zavolaj jej!- zvýšil hlas. Posadila som sa na posteľ a vytočila mamine číslo.
-Nie je dostupná.- oznámila som mu. Na Izaacovej tvári som videla vydesený výraz. –Upokoj sa.- pohladila som ho po vlasoch, keď som okolo neho prešla do kúpeľne. –Aký je dnes vlastne deň?- pousmiala som sa. –Veď je predsa utorok. Kde to žiješ El?- opätoval môj úsmev. –No keďže je utorok, choď sa nachystať do školy a potom príď dole na raňajky.-

-El pohni sa, prídeme neskoro.- -Neprídeme!- -Si si istá?- -Áno. Radšej mi pomôž nájsť kľúče od auta. Mama ho tu nechala.- -Veď sú pred tebou.- Izaac sa zasmial. Zobrala som kľúče, zamkla dom a nasadli sme do auta. Po ceste do školy som nám pustila nejakú hudbu na upokojenie.
-O akej dnes končíš?- -Tak ako ty.- -Dobre tak ma potom čakaj pri aute.- rozlúčila som sa s Izaacom.

-Kde si včera celý čas bola?- ozval sa známy hlas. –Oh, prepáč El, náročný deň.- -No to vidím, zmizla si zo školy a celý deň som sa ti nemohla dovolať. Electra Argent, čo predo mnou ukrývaš?- -Nič neskrývam. Čo by som skrývala?- nervózne som sa zasmiala. Zobrala som si veci zo skrinky a išla do triedy.
Na dejepise väčšinou sedím vedľa Nathana, no dnes nebol zasa v škole. Pokazilo sa to všetko tým, čo sa stalo na balkóne? Ťažko povedať.

Mobil, ktorý som držala v ruke začal zvoniť. Bolo to neznáme číslo. –Zasa nejaké hlúpe reklamy.- pomyslela som si. –Haló?- povedala som otrávene. Ani v tých najhorších snoch by mi nenapadlo, že sa stane niečo také ako teraz. –Dobrý deň, Electra.- ozval sa hrozivo upravený hlas. –Kto, kto ste? A čo chcete?- povedala som rozrušene. Hlas v telefóne sa zasmial. –Že čo chcem?- povedal pomedzi smiech. –Prestaňte!- zakričala som. Vtom som si uvedomila, že stojím na školskej chodbe a každý sa na mňa pozerá. Trošku som sa utíšila a zašla som na toaletu. Najprv som sa uistila či tu niekto nie je, a potom som pokračovala. –Tak čo chcete?- -Teba, zlatko.- keď to povedal, až mi podskočilo srdce. –Prečo mi vlastne voláte? Veď vás ani nepoznám.- -Poznáš ma lepšie ako si dokážeš predstaviť, zlatko.- vždy mi pri tom slove podskočilo srdce. –Chcem ťa aj celú tu tvoju partu podivných kamošov. Inak...- -Inak čo?- zvýšila som hlas. –Inak to tvoja milovaná matka nerozchodí.- -A to vám mám ako veriť?- nedala som sa odradiť.- -Neveríš mi? Tak počúvaj: El zlatko?- ozval sa zúfalý hlas mojej mamy. Slzy sa z mojich očí liali dolu tvárou ako vodopád. –El, prosím ťa dobre ma počúvaj.- naliehala mama. Nedokázala som nič povedať. Potom pokračovala: Neurob nič hlúpe a Izaacovi nič nehovor dobre?- -D-d-dobre- roztrasene a rozrušene som jej odpovedala. –Čas vypršal.- -Kedy a kde?- -Dobré dievčatko.- zasa sa zasmial. –Určite poznáš tie staré opustené garáže na konci mesta. Tak tam, zajtra o 10 doobedu.- Než som stihla niečo odpovedať, zložil.
-El? Môžeš mi zajtra postrážiť Izaaca prosím?- -Ale veď zajtra je streda. Potrebujem ísť do školy.- -Tak nepôjdeš. Prosím je to súrne.- -Tak dobre no.- -Detaily ti poviem neskôr ďakujem. Privediem ti ho tam o pred deviatou.-

-Cassie?- -Áno El?- -Zožeň čo najviac Lovcov z okolia.- -Čo? Prečo?- -Potrebujem pomoc.-
-Tak dobre...a dokedy?- -Zajtra o 9 zraz u mňa doma.- -A tvoja mama? –O ňu práve ide.- -El? Čo sa stalo?- povedala rozrušene. Pustila som sa do rozprávania o dnešnom telefonáte.