Lovci- 10.časť

Stojím na lúke. Okolo mňa sú iba stromy. Čierne stromy. Oproti mne postava zahalená v čiernom plášti po zem. Cítiť vánok vetra, počuť krákať vrany. Husté sivé mraky, ktoré zahaľovali oblohu, sa rozplynuli. Postava už nebola oblečená v čiernom, pohlcovala ju jasná biela žiara. Zdvihla ruku a ukázala na mňa. Nechcela som k nej ísť, no akoby ovládala moje nohy. Len čo som urobila pár krokov, zem podo mnou sa rozpadla. Ja som padala do tmy.

Zobudila som sa celá spotená, tak som sa rozhodla ísť do sprchy. Zapla som si hudbu a pustila horúcu vodu. Celá táto situácia mi pripomenula to osudné ráno. Slzy sa mi začali valiť po tvári.

-Vyzeráš ako mŕtva.- poznamenala El. –Ďakujem.- hodila som na ňu polo úsmev. –Plakala si ráno?- -Hej. Ako si to poznala?- -Tsss El, poznám ťa už nejaký ten rok. Viem ako vyzeráš po plači.- -Ako?- -Presne takto.- Teraz som sa už usmiala na plné pery.

Konečne sa skončila prvá hodina. Išla som po chodbe, keď ma zrazu niekto zatiahol na toaletu. –Cassie?- -Aj ja ťa rada vidím.- -Hej...čo tu robíš?- -Už máš predsa osemnásť. Musíš ísť pred Hlavný rád.- -Teraz?- -Či sa ti to páči alebo nie, áno teraz.- Cassie ma chytila za ruku a už nás nebolo.

-Kde to som?- -Si na chodbe.- -To vidím. Ale kde presne?- -No v budove Hlavného rádu predsa.- -Ty si to myslela vážne?- -Najvážnejšie.- usmiala sa na mňa. –Čo odo mňa budú chcieť? Ako vyzerám?..- -Upokoj sa. Nič vážne. Spýtajú sa ťa ako sa voláš a tak. A vyzeráš dobre, tak nestresuj. Hlavný rád nemá rád veľa farieb. Dobre, že si si dnes obliekla čiernu.- -Zomrel mi otec, kvôli tomu som si ju obliekla. Nie kvôli nejakému rádu.- prekrútila som očami.
-Neviem ako dlho ma spovedal ten Hlavný rád, ale už som hladná.- poznamenala som, keď som vyšla na chodbu. –Na to si mala myslieť skôr. Ešte tu budeš musieť počkať.- -Na čo ešte?- zúfalo som odvetila. –Chceš sa predsa premiestňovať. Či nie?- výhražne na mňa pozrela. Stíchla som a sadla si.
Po celej chodbe sa ozvalo: Electra Argent. Nechápavo som sa pozrela na Cassie. Tá mi naznačila, že mám ísť naspäť za Hlavným rádom. –Teraz ti dajú schopnosť premiestňovať sa.- pošepkala mi. Vstala som a rýchlou chôdzou som mierila k dverám.
-To bolo ešte dlhšie, ako to pred tým.- zasmiala sa Cassie. –Hovor mi niečo.- -Myslím, že sa ideme najesť.- zasmiala sa Cassie, keď počula moje zúfalé, prázdne brucho. –Nathan nepríde.- poznamenala medzi rečou. –Ako to?- -No premiestnil sa domov. Teda myslím.- Nemusela som nič hovoriť, len som na ňu pozrela. –No prvýkrát by si sa sám premiestniť úplne nemal. Už vôbec nie takú diaľku. Nemusí sa to vždy podariť. Dúfajme, že došiel domov v poriadku.-
Cassie ma chytila za ruku. –Teraz obe povieme toto: Slnko, hory, mesiac, zem, premiestniť sa chceme len. Obehneme celý svet, no chceme byť doma hneď. Musíš mať pritom zatvorené oči a myslieť na to, kde sa chceš premiestniť.- Cassie mi stisla pevne ruku, pozrela smerom ku mne a pokývla hlavou.

Zrazu sme sa obe ocitli pred mojím domom. –Viac podrobností ti vysvetlím inokedy. Teraz sa choď najesť a poriadne sa vyspi.- zamávala mi a odišla. Som tak hladná, že by som zjedla asi všetko. Pozrela som sa na mobil. Bolo pol desiatej večer. –To nemyslite vážne.- povedala som si sama pre seba cestou k dverám.
Dala som si polku pizze a vybehla hore do izby. Nezmyselné otázky mojej mami som nechala za dverami. Po náročnom dni som si konečne ľahla do mojej mäkkej postele.