Lovci- 9.časť

Otravný tón budíka ma vytiahol z postele von. Aspoň, že je dnes piatok. Dnes máme Nathan a ja narodeniny. Stavím sa cestou do školy v obchode, nech mu kúpim aspoň čokoládu. Vonku svieti slnko. Celkom nevídané po týchto zasnežených dňoch. Asi sa počasie konečne trochu spamätalo. Vyšla som na balkón. Stále bola zima ale nevnímala som to až tak. Stála som tam a nasávala teplo zo slnka do pokožky.

-Všetko najlepšie.- zakričala som za Nathanovým chrbtom. Otočil sa a poďakoval mi. Zdvihol ma do vzduchu a zatočil ma. Potom mi tak isto aj on dal čokoládu. –Prepáč.- -Za čo?- nechápala som. –No dlho som vedel, kedy máš narodeniny a kúpil som ti len čokoládu.- -Netráp sa tím, ja som to tiež vedela a tiež som kúpila iba čokoládu.- zasmiala som sa. On sa začal smiať tiež. –Cítim, že dnes bude perfektný deň.- poznamenala som pomedzi smiech.

-Nechceš zájsť ku mne?- opýtala som sa Nathana po škole. –V pohode.- usmial sa. –Urobíme si malú oslavu narodenín.- -Kto všetko tam bude?- -No predsa ty a ja.- zasmiala som sa. –V tom prípade nemôžem nesúhlasiť.- usmial sa na mňa. Toľko sa toho zmenilo. Začala som ho mať veľmi rada. Cítila som k nemu niečo viac. Sama tomu nemôžem uveriť a ešte keď sa na mňa takto krásne usmial, alebo keď ma v škole zdvihol a zatočil. -Dosť El, upokoj sa.- pomyslela som si. Čo sa to so mnou deje?

-Takže oficiálne vítaj u nás doma.- usmiala som sa a pozvala som Nathana dnu. –Je niekto doma?- zakričala som. Nikto sa neozýval. –Nech sa páči, posaď sa.- priviedla som Nathana do obývačky. Z kuchyne som zobrala nejaké občerstvenie a vodu. –Chceš byť v obývačke alebo u mňa v izbe?- opýtala som sa pomedzi balíčky čipsov. –To je jedno.- postavil sa a pomohol mi s nákladom. –Pre koho berieš toľko veľa vecí?- začal sa smiať, keď som išla hore po schodoch a všetko mi padalo. –No čo, som hladná.- smiala som sa. Sedeli sme tam a kecali sme o všeličom možnom. V tom mi napadlo. –Až teraz mi vlastne doplo, že sa ťa musím niečo spýtať.- -Do toho.- vyzval ma. –Už viem ako dlho si lovec, ako sa ním staneš, kde máme sídlo ale vlastne neviem, čo my lovci robíme.- zasmiala som sa. –Sadol si oproti mne na posteľ. –Keďže lovcami sa stávame vtedy, keď nám umrie rodič, sme niečo ako pátrači pravdy. Vyšetrujeme, kto zabil našich rodičov. Ale nie len to. Tak isto nám pridelia partnera, s ktorým niekoho sledujeme v určitej krajine alebo oblasti. Možno sa ti to zdá celkom ľahké ale ver, že to tak nie je. Sledujeme ho preto, aby sme mu pomohli, keď mu umrie rodič. Teba napríklad sledovala Cassie. Keďže vedela, že sa tu nachádzam aj ja, pretože sledovala aj mňa, tak nás “dala dokopy“ .- -Takže ja vlastne môžem vyšetriť otcovu smrť?- -Vlastne je to tvoja úloha, ktorou ťa poverí Hlavný rád.- -Super.- bola som priam nadšená. Priala som si vyšetriť otcovu smrť ešte vtedy, keď som nevedela o Lovcoch. Takže je to úžasné. A so schopnosťami mi to pôjde ešte lepšie. Bola som celá rozžiarená. –Prečo sa tak tváriš?- opýtal sa nechápavo Nathan. –Ale nič.- usmiala som sa a vyšla som na balkón.
Zavrela som oči a tvár som nastavila smerom k pomaly zapadajúcemu slnku. Zrazu som pocítila Nathanov chladný dych na mojom krku. Objal ma zozadu. Len sme tam tak stáli a nič nehovorili. Cítila som ako mu bije srdce. Bol nervózny. Vydýchla som si. Nathan mi uštedril bozk na vlasy. Ďalej som tam stála, otočená k slnku. Usmievala som sa ako úplný idiot.
-Čaute decká.- vošla mama do izby. Rýchlo som sa vymanila z Nathanovho objatia. –Oh, ahoj mami.- -Ach, nebudem vás rušiť.- -Ale kdeže, ja už idem.- vyhlásil Nath.

Celú noc som rozmýšľala nad dneškom. Je možné že by moje city Nath opätoval? Veď mi dal koniec koncov pusu na vlasy. Och. Rozzúrila som sa. Možno som aj trochu sčernela. Nemôžem predsa chodiť s človekom, čo mi má pomáhať. Čo keď sa to dozvie ten Hlavný rád? Neviem, či je nejaké pravidlo aj na toto.
Po nekonečných myšlienkových pochodoch sa mi podarilo zaspať.