Lovci- 8.časť

Dni ubiehali ako voda. Nathan sa mi vyhýbal, a tak som nemala možnosť porozprávať sa s ním. Väčšinu dní som trávila s El alebo s Izaacom. Sme si teraz oveľa viac bližší, po tom čo otec umrel.

Typické chladné a zasnežené ráno. Čo je to s tým počasím? Veď je len september. Pozrela som sa na kalendár a pousmiala som sa. Vlastne, nie september ale už október. Ani som nevedela, že to tak rýchlo ubehlo. Dnes je 5. októbra. Za tri dni mám narodeniny. –Konečne 18.- pomyslela som si. Pri tejto myšlienke som si znova spomenula na Nathana.

-Pozrime sa koho tu máme?- zaznel spoza mňa najotravnejší hlas na svete. –Oh ahoj Cortney. Prepáč, že som sa ti nepozdravila skôr ale nevidela som ťa pod tou tonou make-upu.- poznamenala som. –Vždy lepšie tona make-upu ako nemať otca.- usmiala sa. Neviem prečo, ale za normálnych okolností by som sa rozplakala. No teraz nie. Pevne som ju pochytila a buchla o skrinky. –Ešte raz niečo takéto povieš a...- nestihla som dopovedať a hneď mi skočila do rečí. –A čo? Hmm? Poštveš na mňa svoju úbohú kamošku El?- znova sa usmiala. Zlosť zo mňa doslova pretekala. Zrazu Courtney zmenila výraz tváre. Začala nahlas kričať. Keď si to už niekto všimol, nechala som ju tak a utiekla na najbližšiu toaletu.

Zaujímalo by ma, prečo zrazu Courtney kričala ako by jej išlo o život. Vyzerala veľmi vydesene. Neviem prečo, veď som jej koniec koncov ani nič neurobila. Zdvihla som hlavu a uvidela niečo strašné. Seba. Nedokázala som sa spoznať. Moje oči boli úplne čierne, tak isto aj pery. Doslova zo mňa vyžaroval des.
-El?- počula som vchádzať niekoho. Konečne to bol ten známy hlas. Nathan. –El, čo sa stalo?- -Choď preč.- odpovedala som mu, zavretá na toalete. –Určite nie. Nemôžem odísť. Lovci si musia pomáhať. Čo sa ti stalo? A prečo bola Courtney totálne vydesená?- nedal sa.
–No tak dobre.- vyšla som so sklonenou hlavou. Zrazu som pocítila jeho končeky prstov na mojej brade. Nadvihol mi hlavu a pozrel sa na mňa. –Ah, už viem čo sa stalo.- pousmial sa. Nechápavo som naňho pozrela. –Aj mne sa stalo pred pár dňami. Neboj sa, nie si v tom sama.- -Ale čo do pekla sa mi to vlastne stalo? To by som bola rada vedela.- -Upokoj sa, zasa si sčernela.- Bola som úplne v rozpakoch, dokonca mi vyšla aj slza. Dúfam, že si to Nathan nevšimol. –Keď sa my, lovci, príliš naštveme, od hnevu nám sčernejú oči aj pery, ako si už mohla vidieť.- -Ale prečo sa mi to doteraz nestalo?- -No máme tesne pred narodeninami, čiže tesne pred tým, ako sa staneme právoplatnými lovcami. To, že sa premeníš od hnevu, je ako keby signál. Stávaš sa dospelým lovcom a musíš sa naučiť ovládať svoj hnev.- Iba som naň pozrela a snažila som sa upokojiť. Postavila som sa pred zrkadlo a pozerala som ako to mizne z mojej tváre. Dokonca som to aj cítila. Dokonca som spozorovala ako mi trochu sčerneli konce vlasov. No teraz to už zmizlo.


-El? Počula som, že si dnes v škole vyletela na nejakú spolužiačku. Bolo to nutné?- -Áno bolo.- -Čo ti spravila?- -Hovorila nepekné veci.- kričala som zo schodov cestou hore do izby. –Poď dole.- -Nemám čas, musím sa učiť.- zatvorila som dvere. –Ale El, potrebujeme sa o tom porozprávať.- vtrhla mama do izby.- -Mami! Nevieš zaklopať?- -To teraz nie je podstatné. Čo hovorila?- -Kto čo hovoril?- -No veď tá tvoja spolužiačka, čo si ju napadla. Počúvaš ma ty vôbec?- -Ja som ju nenapadla. Ona si začala.- -Pozri El,- sadla si na posteľ a pokračovala, -nikdy si nebola problémové dieťa, tak nebuď ani teraz.- -Ale to sa nedalo. Nemohla som to nechať len tak.- -A o čo teda išlo? Povieš mi to už konečne?- zvýšila hlas. –Vysmievala sa mi, že mi umrel otec.- zakričala som. Mama na mňa iba pozrela, pomaly sa zdvihla z postele a odišla z izby. –No super.- pomyslela som si.