Lovci- 7.časť

Opätoval mi zvedavý pohľad. Určite by chcel vedieť, odkiaľ to viem. –Č-č-čože?- koktal. Ja som sa zasmiala, pretože už viem, ako sa cítilo to dievča, čo som stretla v rádiu. Nathan sa posadil naspäť vedľa mňa. Pozrel na mňa.
-Asi si hovoríš, odkiaľ to viem.- opätovala som mu pohľad. –No, rád by som vedel, od koho to máš.- -To je dlhý príbeh.- -Ja mám čas.- nenechal sa odradiť.

Sedeli sme tam a ja som mu rozprávala o tom dni, keď som stretla to neznáme dievča v rádiu.
-Ako vyzeralo?- naliehavo sa opýtal Nathan. –No, mala ryšavé, kučeravé vlasy...- nestihla som dopovedať a Nathan sa zúrivo postavil z kresla. –Čo? Čo sa stalo? Povedala som niečo zlé?- čudovala som sa. –Nie nič, len som jej vravel, nech ti to ešte nehovorí.- buchol rukou o zábradlie. –Prosím ťa, upokoj sa a sadni si naspäť.- -Koľko ti toho stihla povedať?- -No vlastne ona mi nič nepovedala.- -Tak odkiaľ to vieš?- zvýšil hlas.

Postavila som sa, vošla do izby, Nathan vošiel hneď za mnou. Spod postele som vytiahla všetky veci z obálky. Položila som ich na posteľ a sadla si na ňu. –Čo je to?- opýtal sa. –To som dostala od tej ryšavky. Povedala mi, že v tejto obálke je všetko, čo potrebujem vedieť.- zobrala som papiere do ruky a hodila ich smerom k Nathanovi. –Volá sa Cassie. Je lovkyňou už 6 rokov.- -No a ty si ako dlho lovec? A ako si sa ním stal?- vyzvedala som. –Ja som lovec už 2 roky. Lovcom sa staneš, keď ti ako tínedžerovi zomrie niekto z rodičov. Možno ťa to zaráža, že potom je lovcov strašne veľa, ale má to jeden háčik. Lovcom sa staneš, keď v ten moment čo bol tvoj rodič zabitý, ste od seba neboli veľmi ďaleko. Boli ste prepojení takzvanou neviditeľnou čiarou. Je to duševné spojenie medzi dieťaťom a jeho biologickým rodičom.-
-Takže ty tiež nemáš rodiča? Ako ja?- -Vlastne ja nemám oboch.- zachvel sa mu hlas. –Oh prepáč, nechcela som.- -Nemusíš sa ospravedlňovať. Nemám ich už 2 roky. Po čase som si zvykol.- -Ako si potom vedel, že si lovec?- -Mojich rodičov zabili, keď som bol s nimi v parku. Ako náhle ľudia počuli výstrely, boli zvedaví, že čo sa to deje. Mňa zobrala Cassie za ruku a utekala so mnou niekam preč. Teraz bývam s ňou. Prichýlila ma po tom všetkom, čo sa stalo. To ona mi pomohla, začleniť sa do rádu lovcov... -Počkaj, počkaj,- prerušila som ho, -aký rád? Koľko tých lovcov vlastne je?- vychrlila som naňho. –Sme po celom svete. Neviem koľko nás je, ale určite nie málo.- -Po celom svete?- čudovala som sa. –Áno. Hlavné sídlo rádu je staré desiatky rokov. Je vybudované v Afrike. Presnejšie na Sahare.- -Na Sahare? To nemyslíš vážne? Nemohli si vybrať nejaké chladnejšie miesto?- -Tiež som si to hovoril.- zasmial sa.
-Prečo práve Sahara?- nechápavo som sa opýtala. –No, je to odľahlé miesto. A keďže mi lovci sa vieme premiestňovať, nerobí nám Sahara problém.- -Čože? My sa vieme premiestňovať?- spadla mi sánka od údivu. –Hej no. Podobne som vyzeral aj ja, keď som sa to dozvedel.- -Takže sa môžem hoc aj teraz, hocikde premiestniť?- -Nie. Má to jeden háčik. Premiestniť sa môžeš, až keď budeš mať 18. Takže si musím počkať aj ja.- -No to už toľko vydržím.- pousmiala som sa.
–Kedy máš narodeniny El?- opýtal sa ma. –Ja? Ja budem mať narodeniny o chvíľočku.- -To je kedy?- vyzvedal. –To je 8. októbra.- prestala som ho napínať. –To nemyslíš vážne?- čudoval sa. –Prečo? Čo?- nechápala som.
–Hmmm je to divné. Musím sa na to opýtať Cassie. Určite to má nejaký význam.- premýšľal nahlas. –No povieš mi už konečne že čo?- znervóznela som. –Ja mám narodeniny tiež 8. októbra.- -Ale veď to nie je niečo nezvyčajné. Veľa ľudí, ktorí sa poznajú, sa narodili v jeden deň.- -Lenže u lovcov to má určite nejaký význam. A už aj tuším asi aký...- podišiel k dverám od mojej izby, odomkol ich a bežal dole schodmi. –Nathan?- čudovala som sa. –Čo to má znamenať?- kričala som za ním. No on nič. Ako keby sa vyparil.

-Zlatko? Čo sa stalo?- pribehla do izby mama. Rýchlo som veci z obálky prikryla dekou. –Ale nič mami. Fakt, nič sa nestalo.- upokojovala som ju. –Pohádali ste sa?- bola neodbytná. –Nie mami. Nič sa nestalo. Prosím ťa, môžeš ísť preč? Už je veľa hodín, chcem ísť spať.- vyháňala som ju z izby a zamkla som dvere. –Prečo si si znovu zamkla izbu?- kričala. No ja som jej neodpovedala.