Lovci- 6.časť

Celá zošokovaná som sa zavrela do izby a hodila som sa na posteľ. Chvíľu som premýšľala, že čo sa vlastne pred chvíľou stalo. Potom som rýchlo vstala a zobrala tú obálku, čo som dostala od toho neznámeho dievčaťa. Určite nebola oveľa staršia ako ja. Najviac ma štve to, čo povedala ako posledné: -Pripusť si Nathana k telu.- nie, ďakujem.

Hoc už bol večer, musela som sa dozvedieť, čo je v tej obálke. Zamkla som dvere do izby a všetky veci z obálky som porozkladala po posteli. Zo stola som zobrala hrnček s kávou a pustila som sa do čítania.
Pozrela som na hodinky. –Sakra, už sú 3 hodiny ráno.- povedala som si sama pre seba. Zhodila som všetko z postele a ľahla som si spať.

Vstala som na hlasné búchanie a krik. –El, prečo si sa zamkla vo svojej izbe?- vykrikovala mama. Spadla som z postele a rýchlo som sa pod ňu snažila ukryť veci z obálky. Nemotorne som sa postavila a bežala som otvoriť mame dvere. Otočila som kľúčikom a skoro som zvalila mamu na zem, pretože sa mi zatmelo pred očami. Našťastie ma stihla zachytiť.
-El, pokojne, posaď sa.- Nahmatávala som rukou posteľ. Podala mi vodu a tabletku a potom si sadla ku mne. –Zlatko, prečo si sa zamkla?- Vydala som zo seba dlhy povzdych. –Potrebovala som len trošku súkromia. Zrelaxovať sa, dlhšie si pospať. Nič iné.- -No, aspoň som rada, že si spala.- -Hej no.- -Uprav sa a príď dole na raňajko-obed. Je krásna zasnežená sobota.- otvorila mi dvere na balkón, nadýchla sa čerstvého vzduchu a odišla z izby. Dvere som zavrela, pretože mi bola zima.
Umyla som sa, prezliekla a zišla dole. Neverila som, že jedna noc mi môže zmeniť úplne celý život.

Urobila som si horúcu čokoládu, zobrala dve deky a vyšla som na balkón. Zabalila som sa do nich a sadla si na moje milované hojdacie kreslo. Hrnček s čokoládou som položila na malý stolík vedľa mňa. Mráz naň namaľoval zaujímavé obrazce.
Po chvíľke rozmýšľania som vytočila niekoho číslo. –El?- ozval sa. Po chvíľke váhania som mu odpovedala: -Nathan?-

Ding-dong. –Mami, otvor prosím ťa dvere. To je môj kamarát. Pošli ho hore do mojej izby,- kričala som, ako sa len dalo.
Prišiel ku mne na balkón a prisadol si na druhé kreslo. –Nie je ti zima?- snažil sa začať konverzáciu. –Nie. A aj keby, to je to posledné, čo ma teraz trápi. Mohol by si, prosím ťa zavrieť a zamknúť dvere do mojej izby?- láskavo som ho poprosila. Urobil to a vrátil sa ku mne na balkón. –Na mojej posteli sú ďalšie dve deky a na stolíku je hrnček s čokoládou. Zober to a príď naspäť na balkón.- -Rozkaz madam.-
Takisto sa do nich zabalil a znova si sadol na kreslo vedľa mňa. –Je tu vždy takto krásne?- opäť sa snažil začať konverzáciu. –Nezavolala som ťa sem preto, aby sme pozorovali zasneženú záhradu.- odvrkla som. –Tak potom prečo som tu? Od nášho prvého stretnutia si ku mne bola vždy hnusná a ako vidím, si aj teraz. Tak prečo chceš, aby som bol tu?- Snažila som sa nejako začať, no pokiaľ som zo seba niečo dostala, Nathan sa postavil a smeroval k balkónovým dverám. Nezostávalo mi nič iné, len opýtať sa priamo.
–Ako si sa stal lovcom?- povedala som a veľkými zvedavými očami som naňho pozrela.