Lovci- 4.časť

Po šiestich hodinách a obede s El som sa konečne pomaly vybrala domov. Strašne sa mi točilo v hlave, tak som sa chytila plotu jedného z domov. Všetko sa mi mihalo pred očami. Všetko bolo rozmazané a aj rozdvojené. Videla som niekoho predo mnou. –Haló..prosím, pomôžte mi.- totálne ma ignoroval. Snažila som sa dostať k nemu. Už už som ho išla chytiť za plece lenže, keď som natiahla ruku, prešla cez neho akoby bol duch. Zrazu sa predo mnou rozplynul. Bola to len halucinácia. Môj stav sa ešte zhoršoval. Začala som počuť hlasy v mojej hlave ako sa mi smejú. Boli to hlasy mojich bývalých najlepších kamarátok, Belly a Kitty. Znelo to ako keby sa ku mne približovali, narazili do mňa a rozplynuli sa v diaľke. Sama seba som sa pýtala: Prečo? Prečo sa mi to deje? A prečo práve mne? Nevedela som to pochopiť.
Padala som na zem a chytala sa za uši. Kričala som nech prestanú, prečo mi ubližujú. V takomto psychickom stave ma našiel Nathan. Prečo práve on? Mohla to byť radšej El. Ale čo už, aspoň nejaká pomoc. –El, si v poriadku?- pýtal sa ma, zatiaľ čo sa ma snažil postaviť. Nestihla som ani odpovedať, podlomili sa mi nohy a znova som padala k zemi. Nathan ma podoprel a pomaly sme išli. –Kde to ideme?- opýtala som sa ako keby som bola opitá. -Odnesiem ťa domov.- odpovedal, zatiaľ čo sa snažil, nepustiť ma. Hlasy v mojej hlave neustupovali.

-Zlato zober si tie lieky, prosím ťa.- trvala na svojom mama. –Prečo ich musím brať?- -Sama si zažila čo s tebou urobí to, keď si ich nezoberieš.- Mlčky som pozerala pred seba a ako zhypnotizovaná som si ich zobrala. Neviem prečo ale myslela som nad tým, kto zabil môjho otca. V hlave sa mi vytvorila nebezpečná ale zároveň dobrá myšlienka. Prečo to nevyšetrím? Kto vie kedy to vyrieši polícia a hlavne tu v Burley.


-El?- -Konečne, že si sa ozvala. Nathan mi hovoril o tom, čo sa ti stalo. Je ti už lepšie?- -Áno, mama mi dala tabletku. Počúvaj mám taký nápad.- -Počúvam.- -Nepomôžeš mi vyriešiť otcovu vraždu?- Chvíľu bolo ticho. –El, zbláznila si sa? Veď je to nebezpečné, nemáš šancu to vyriešiť. Nechaj to na políciu.- -Ale poznáš predsa políciu v Burley.- -Poznám, ale je to pre teba nebezpečné. Prosím sľúb mi, že neurobíš žiadnu hlúposť.- -Ale...- -Žiadne ale! Electra Argent nechaj to na políciu!- -Dobre dobre. Už idem čau.- Nepočula som čo povedala, pretože som hneď zložila. Aj tak to vyšetrím. Aj keby mi to malo trvať neviem ako dlho. Vraždu môjho otca nenechám len tak.
-Kde ideš?- -Oh mami, naľakala si ma.- -Kde ideš?- -Vonku. Idem za El. Neboj sa za pár hodín som doma.- -Dávaj si pozor!-

Po zasneženej ulici som sa ponáhľala na zastávku. Nikoho nikde, úplné ticho. Rozhodla som sa, že si ešte zapálim, predtým než nastúpim do busu. Po desiatich minútach sa konečne dostavil autobus na zastávku. Keď som nastúpila, červená špička môjho nosa pocítila konečne teplo. Nenávidím toto počasie. Teším sa na prázdniny. Konečne do slnečného Talianska za ujom a tetou. Opýtala som si jeden lístok do Bristolu a sadla si na moje obľúbené miesto úplne na koniec k oknu. Pustila som si hudbu, slúchadlá strčila do uší a nevnímala som okolitý svet. Jeden z najlepších pocitov na svete.
Zo zastávky som mierila rovno do rádia. Šou Boba Kingsleyho už skončila. Dúfam, že ho zastihnem.

-Dobrý deň. Kde nájdem Boba Kingsleyho?- -Ste príbuzná?- -Nie, ale potrebujem s ním naliehavo hovoriť.- -Prepáč, ale pustiť ťa nemôžem, pokiaľ nie si príbuzná.- No krása, išla som tu zbytočne. Potom som ho zahliadla ako išiel najbližšou chodbou, asi do svojej kancelárie. –Halóóóóó, pán Kingsley?- Mal mobil pri uchu a tak ma asi nepočul. –Pán Kingsley. Poznali ste môjho otca Jamesa Argenta.- Vtedy sa zastavil, otočil a zložil si mobil od ucha. –Si to ty Electra?- podišiel ku mne. –Prosím, oslovujte ma len El.- -Tak teda dobre.- -Tuším čo ťa za mnou privádza. Poď do mojej kancelárie. Preberieme to medi štyrmi očami.-

-Prišla som za vami..- ani som nestihla dopovedať. –Ja viem. Kvôli otcovej smrti. Že áno.- -No tak v to ráno, keď ho zabili, spomínali ste v rádiu, že sa s ním poznáte. Iba sa vás chcem spýtať, či náhodou neviete, či mal nejakých nepriateľov.- Ešteže som pozerala veľa kriminálnych seriálov. Viem ako postupovať pri nenápadnom výsluchu. –Naozaj neviem kto mohol ublížiť tvojmu otcovi ale bol predsa finančný magnát. Veľa chudobných ľudí, by ho chceli zabiť, pretože má prachy a oni nie. V dnešnom svete ide ľuďom len o peniaze.- hodil na mňa zvláštny pohľad. Bol to celkom dlhý pohľad, keď v tom ho zrazu prerušil. –Už musím ísť.- -Oh dobre ja už musím ísť tiež. Aby som nezmeškala autobus.- Postavila som sa zo stoličky, podali sme si ruky a odišla som.

Cestou domov mi vŕtalo v hlave, prečo mi venoval tak zvláštny pohľad. Ako keby ho niečo trápilo, no zároveň ho to aj tešilo.
Zbytok cesty som počúvala hudbu a snažila som sa nezaspať. Po tých liekoch čo mi predpísali, som ako omámená. Nič nejem, iba pijem ovocný čaj a beriem tie tabletky. Lenže, keď si ich nezoberiem, zvnútra ma zožierajú hlasy, ktoré by sa ako keby chceli dostať von z mojej hlavy, no nemôžu. Ja by som ich tiež rada dostala z mojej hlavy. Ale rozhodnutie som už urobila. Radšej budem piť ovocné čaje, ako keby som mala dňom i nocou trpieť psychicky. Možno si o mne myslíte, že som blázon, ale ja chcem len vyriešiť otcovu smrť. Za každú cenu!