Lovci- 3. časť

Ticho v mojej hlave narušil detský smiech. Žeby to bol Izaac? Ale prečo sa smeje? Pred dvoma dňami mu umrel otec.
-Prečo sa smeješ?- -Videla si sa?- Vtedy mi doplo, že som sa neodmaľovala. Nad tou myšlienkou som sa zasmiala aj ja. –No dobre, choď už ,chcem sa prezliecť.- vyhnala som ho. Z kuchyne sa v hustom dyme niesla vôňa opekaných zemiakov. Mojich obľúbených. Po výdatnej večeri som sa preniesla cez izbu na balkón. V ušiach mi zneli tóny gitary a hlas Carli Bruni. Milujem tú pesničku. Povedala by som vám aj názov, ale to by som si skôr polámala jazyk.
Snažila som sa do tmy vyfúknuť nejaké obrazce. Aspoň, že viem robiť krúžky. Takto som sa zabávala pár minút, než mi pesničku prerušilo neznáme číslo, ktoré mi volalo. –Čo za tupca mi volá o pol desiatej?- povedala som si sama pre seba. –Haló?- -El?- -Nathan si to ty? Prečo mi voláš? A odkiaľ máš vlastne moje číslo?- -Hej som to ja. Volám aby som sa ospravedlnil, že som sa správal ako hlupák a mám ho od El.- -Aha dobre no tak začni.- chcela som to čo najrýchlejšie ukončiť. Niečo mi tam 5 minút trepal do telefónu ako ho to mrzí a bla bla bla. Úprimne, mala som lepšiu zábavku s cigaretovým dymom. Ja šikovná som sa naklonila z balkónu a spadla som dolu do záhrady. A pri mojom najväčšom šťastí som dopadla na našu odhrabanú terasu rovno na betón. Ďalej si už nepamätám nič.

Biele svetlo. Typický obraz, keď sa zobudíte v nemocnici. –Oh El žiješ vďaka Bohu.- -Prečo by som nemala žiť?- -Moja, ležala si v kóme 5 dní.- Čože? To až toľko? Nečudujem sa, že je mama takto šťastná. Po návštevách som si konečne mohla vydýchnuť a prestať sa usmievať na všetkých ľudí. O pár dní ma pustili domov. Konečne som sa poriadne vyspala vo svojej mäkkej posteli.

Za doprovodu huslí som bežala cez hustý les. Konáre ma bili po celom tele ale to mi teraz nevadilo. V hlave som mala len jednu myšlienku: Nezastavovať sa. Na moje prekvapenie prízrak oblečený celý v čiernom stál zrazu predo mnou. Zjavil sa všade tam, kam som chcela utiecť. Namieril na mňa zbraň a.....ocitla som sa na zemi s nekonečnou bolesťou hlavy.
–Stalo sa ti niečo El?- pribehla ku mne mama. –Nie nič len som spadla z postele, pretože sa mi sníval zlý sen.- -Bolí ťa niečo?- opýtala sa zúfalo. –Iba hlava.- povedala som jej a pomaly som sa pokúsila vstať. Dostala som závrat a zasa som sa strepala na zem. Cítila som sa hlúpo. Mama pobehla dole do kuchyne a priniesla mi tabletky, ktoré mi predpísali v nemocnici.

V škole si ma dokonca začali skoro všetci všímať. Učitelia boli láskavejší, spolužiaci už nemali toľko rečí o mne a Courtney? Tá bola stále rovnaká. Konečne som sedela s El a nie Nathanom. Hoc ten sedel hneď vedľa nás pri Debby. Tá z neho bola celá bez seba ale on si ju totálne nevšímal. Celý čas pozeral len na mňa. –Musíš na mňa toľko pozerať?- opýtala som sa po pol hodine. –Na takú krásu sa nedá nepozerať.- žmurkol na mňa. –Oh jasné.- iba som pokrútila hlavou a odvrátila zrak. Moja snaha vyšla v nivoč. Aj tak sa na mňa vždy pozeral.