Lovci- 2. časť

Bolo 17:30 a ja som si spokojne sedela na balkóne a sledovala záhradu prikrytú snehom. Jasné, že som nikde nešla, nemám teraz také obdobie aby som behala za chlapcami. Dofajčila som cigaretu a išla si robiť úlohy. Keď som začula tón môjho zvonenia, okamžite som sa vrhla na posteľ po mobil. –El, zlatko ako sa máš?- bol to môj obľúbený známy hlas. Bol mojej najlepšej kamošky, takisto El. Len s tým rozdielom že ona je Eleanor a ja Elecetra ale obe uprednostňujeme El. –Celkom fajn.- -Je mi to ľúto ale ty to predsa vieš.- poslala mi imaginárnu pusu cez telefón. –Viem, prečo si dnes nebola v škole ? Máme do triedy nový prírastok.- -Ále, musela som s Alexom ostať doma. Vážne? Čo o ňom zatiaľ vieme?- -No vieme to, že je pekný, lepia sa naň všetky baby a hlavne Courtney, čiže ako vždy.- -Oh Courtney mi ani nespomínaj.- -Ale vieš čo je najlepšie?- -No?- -Dnes sedel pri mne a ešte ma aj pozval vonku, teda myslím, že to bol on.- Potom som iba počula Elin radostný výkrik. Nastálo minútové ohluchnutie. –Keď sa to Courtney dozvie, zošalie.- -Ja viem, ale to je na to to najlepšie.- Potom sme sa obe začali smiať. –Dobre, ja už musím bye zajtra.- Nestihla som ani povedať ahoj a ona už zložila.


Zo sna ma vytrhol príšerný zvuk vetra. Zavíjal tak ,ako keby som na záhrade mala svorku vlkov. Tma sa postupne dvíhala naspäť k nebesám. Hudba pustená naplno a horúci kúpeľ. Ideálne ráno. Po raňajkách rýchlo do školy, pretože ako vždy, nestíham.

Po niekoľkých minútach, keď som si uvedomila, že vedľa mňa sedí nováčik a hovorí mi niečo, dala som si dole slúchadlá. –To nemyslíš vážne!- rozzúrene na mňa vykríkol. –Nemôžeš byť trochu potichu? Nekrič tu po mne!- -Ja ti tu asi pol hodinu hovorím, čo mám na srdci a ty ma ignoruješ.- -Ja ťa neignorujem. Stačilo len poklepkať ma po pleci a potom začať hovoriť.- -Takže ty ma neignoruješ hej? Prečo si včera neprišla?- -Nemala som čas.- -Keď ma nechceš, stačí povedať.- -Oh jasné prepáč, keď chceš hrať malého urazeného hlupáka, hraj si to niekde inde.- ukončila som našu debatu a odišla som z triedy. Nechcelo sa mi trčať v škole tak som sa rozhodla, že pôjdem domov. Nanešťastie som na chodbe vrazila do Courtney. –Dávaj pozor nemehlo.- -Ty si dávaj pozor. Máš snáď 2 oči ak o všetci ostatní nie?- povedala som s trochou uštipačného podtónu. –Oh, to si ty.- -Ty má meno.- -Koho to zaujíma?- -No ako predseda školskej rady, by si mala vedieť niečo o svojich spolužiakoch.- -Lenže mňa ty a tvoja úžasná kamoška nezaujímate. Kde ju vlastne máš? Opustila ťa aj ona?- začala sa smiať. Iba som na ňu pozrela a odišla som preč.

V tejto časti vám musím povedať niečo o mne a mojom živote.
Takže, volám sa Electra Argent. Ako ste sa už mohli dovtípiť volajú ma El. Moja najlepšia kamoška je takisto El - Eleanor. Obe máme 17 rokov. Moja mama sa volá Rose a otec James. Brat je Izaac ale to ste sa už dozvedeli tiež. Môj otec bol finančný magnát. Mal vlastnú firmu alebo ako to nazvať, keďže pred 2 dňami zomrel, jeho firmu dostane moja mama. Courtney zasa stihla okomentovať časť môjho života, že ma niekto opustil. Dva roky dozadu som mala 2 najlepšie kamošky Bellu a Kitty. Bla bla bla a potom tu bola jedna hádka. Vtedy sme sa pohádali tak, že sa spolu nebavíme doteraz. No a vtedy prišla El do školy ako nová žiačka a padli sme si do oka. Žijem v anglickom mestečku Burley a na prázdniny chodím do Talianska za ujom a tetou. To by malo byť zatiaľ všetko.

Kde sme to prestali? Ach áno, odišla som preč. Trochu som sa poobzerala po obchodoch a tak. Kúpila som si čierny teplý sveter do tohto počasia. Doma som sa uvelebila do postele a spokojne som zaspala. Ani neviem prečo ale cítila som sa veľmi vyčerpane.