Žiadosť zhynulých

Stratila som myseľ,
na niekoľko tých dní.
Počula som ich hlasy,
v ktoré započúvac mi sa,
v hodiny.
Blúdim v hlasoch padlých,
vidiac tieň každého,
každý predstúpil.
Po jednom,
tváre vzhliadam,
prezrádzajú mi meno.
Volal som sa raz,
Milan Plýsky
Mariena Horná
Anna Šemová
Daniel Iskra
Henrieta Tancuľová,
i mnoho ďalších.
Jeden plýžil sa,
i tak dvere rozbili mu hlavy.
Cestovala v horu,
i meno jej zostalo,
kde tam medveď ju napadol.
Lem obruby šiat,
spojil sa v slučku,
už nezvladala život,
na šeme zlomil sa väz,
povisela strede miestnosťou.
Čo ale ten,
čo iskrú menom nosí,
ťažké to vysloviť,
v horúčkach sa udusil.
V tanci stratila vedomie,
na vlastnej svadbe,
v tanci novomanželov,
v chorobe zahynula,
rakovina nedala viac jej času.
Aké strašné príbehy zhynulých,
čo kedysi patriac,
medzi živých.
Dnes hľadajúc len tých,
čo započujú ich,
prenasledujúc i javiac sa tým,
čo len mihom uzrú ich.
Volám sa tak,
bol som tým.
Jedinú sviečku,
prosím,
modlitbu,
nech vidím.
Boh Najvyšší,
prosí ťa služobník,
prosí ťa za nich,
za duše čo nevidia.
Aspoň chvíľu nech vosk ten,
stekac čo mrtvými ich rukami,
nech knôt nový,
môcť by svetla zažať.