Srdcová sedmička

Poviem ti moju šialenú predstavu.
Predstav si, že si na cintoríne.
Vidíš hrob?

Vidím ho…
starý, trochu zarastený machom,
popraskaný kameň,
meno ledva čitateľné.
Ale niečo ma k nemu ťahá.

Vidíš na ňom text.
Možno meno,
ale to ťa nezaujíma.
Ten text ma neláka,
akoby to bolo len divadlo pre oči.
Ale niečo tam je…
možno slovo, symbol,
niečo medzi riadkami,
čo nepôsobí ako obyčajný nápis.

Cítim, že ten hrob niečo skrýva.
Ruka smeruje do vrecka,
dlhého kabáta.
Prsty nahmatajú chladný kov —
niečo malé, ťažké… kľúč.
Starý, zdobený,
akoby vystrihnutý z iného storočia.
A ja zrazu viem,
že ten kľúč patrí tomu hrobu.
Kľúč ale spustím na dno vrecka.
Ten je od môjho domu.
Nahmatávam ale niečo mäkšie.
Je to papierové.
Je to starý list.

Pergamen so zažltnutými okrajmi,
písmo ručne písané atramentom,
ktorý sa na niektorých miestach rozmazal.
Ale pár slov je jasných,
akoby žiarili tmou:
„Keď prídeš, hrob ti odpovie.“

Srdce mi stisne.
Obrátim pohľad späť na náhrobok.
Čo urobím?
Alebo sa hrob,
už rozhodol odpovedať sám?

Zrazu spoza listu vytiahnem kartu.
Je srdcová.
Zatiahnem obočie.
Karta… srdcové eso.
Nie je špinavé, nie je staré,
akoby ju tam niekto zasunul nedávno.
Jej červená farba bije do očí,
ako kvapka krvi na snehu.

Z druhej strany,
niečo napísané drobným rukopisom:
„Otvor hrob. Ale nie rukami.“
Cítim chlad,
ako keby sa zem podo mnou pohla.
Vietor prestane fúkať.
Svet stíchne.
Hrob čaká.
Čo mám použiť,
ak nie ruky?

Mám nápad… alebo to už viem?
Nie je to eso.
Len sa tak zdalo.
Je to srdcová sedmička.
Zhodím ju na hrob.
Karta dopadne na náhrobok,
takmer nehlučne,
ale akoby udrela o kamenné srdce.
Pousmejem sa,
smutne, možno trochu výsmešne.
A v slovách vyslovím.
"Vraciam ťa do hry."

A v tej chvíli,
zem mierne sa zachveje.
Nie silno… len dosť na to,
aby som vedel, že niečo počulo.
Hrob už nie je len,
miestom odpočinku,
stáva sa hracou doskou.
A niekto práve prijal moju výzvu.
Zo zeme sa ozve zvuk,
nie hlboký dunivý rachot,
ale ťuknutie,
ako keď sa premiešavajú karty.

Hra sa začala.
Kto je na rade?
Alebo… čo sa hrá?
"O čo hráme?"
Ozýva sa spod zeme.
Des ma zavalí.
Unikám z cintorína,
na ktorom nik nebol veky.
Bežím… ako vo sne,
kde nohy ťažnú ako z olova,
tma je hustejšia než mala byť.

Stromy okolo cintorína,
zdajú sa vyššie,
neprirodzene ohnuté,
akoby sa dívali.
Každý krok akoby viedol hlbšie,
nie ďalej.

A hoci uši tlmí panika,
niečo hlboké zostáva vo vedomí,
tie slová z hrobu,
tiché ako dych smrti,
"Ty si začal hru. Takže neujdeš."

Zrazu vietor utíchne.
Cítim,
že ma už prenasleduje niečo,
už nie z tohto sveta.
Skôr myšlienka.
Sľub.
Pravidlá,
ktoré som spustil jedinou vetou.

Vraciam ťa do hry.

Možno som si myslela,
že som hráč.
Ale možno som len karta v balíčku,
ktorý mieša niekto iný.
Mala som len túžbu,
sa zasmiať na tejto irónii,
ktorá rozhodla sa za mnou ísť.

Možno sedím doma.
Môj krok si ale zapamätal,
ten čo z hrobu sa vykopáva.
Moju kartu uhodenú srdcovú,
z kameňa zlomeného náhrobného,
povzdvihava.

Pohľad zatiaľ mŕtvy,
čo obžíva vraví.
"Viem kde si."

Sedím doma.
Svetlo lampy slabne.
Voda v pohári vibruje,
ale len mierne,
ako keď sa zeme niečo dobíja,
z druhej strany.
Zasmiala som sa.

Horko, bez radosti.
Nie nad vtipom,
ale nad vlastnou hlúposťou.
Irónia sa ma chytila ako tieň,
nie tá, čo pobaví,
ale tá,
čo nikdy neodchádza.
Rozhodla sa ísť so mnou.

Zatváram oči.
A viem, že on… ono,
tam už nie je.
Už nie pod zemou.
Ten, čo vyliezol z hrobu,
drží moju kartu.
Srdcovú sedmičku.
Symbol návratu.
Symbol druhej šance,
ale nie pre mňa.

Hýbe sa prebudený,
nezdá sa,
že by stovky rokov spal v zemi.
Jeho oblek pohrebný,
obnovil sa v nový šat.

Hľadá tú nevestu,
čo ponechala ho vstať.
Jej dlhý kabát,
čo prvý podarilo sa jej vziať,
pri úniku spred oltára,
bol ten čo tento ženích mŕtvy,
si zapamätal.
Jej kytica svadobná,
bol jediný živý kvet,
blízkosti jeho hrobu.

Chcel ju nájsť,
by z túžby,
by aspoň vyslovil vďaku.
Ako môcť mu,
prekročiť cintorínu hraníc?
Ako duša to nezvladol.
Snáď ako obživený áno?

Môj dom počuje podivný pískot,
záhrobnej piesne.
Ktorú jedinú,
zblúdilý mládenec si zapamätal,
keď prechádzal cez očistec.
Teraz spieva tón,
by nachádzal súradnice,
polnočnej zornice v bielom šate.

Ona už ale zvliekla šat,
tiažob spomenných.
Nevesta nahá,
stojí pred zrkadlom.
Jej pohľad je viac mŕtvy,
ako mrtvolný.
Chceli ju zhanobiť,
viac ako keď vidí,
ako teraz stojí.

Ten závan v dome náhly,
núti ju zaodieť sa,
v saténu plášť.
Ten z nej ale zhodený.
Mŕtvy ženích zhynulý z hrobu,
prebudený našiel si nevestu.

Spolu v spoločný hrob,
zhodili zeleného nižníka,
by ich návratu v tento svet,
prerušil.