Kryha hraníc

Kryha hraníc

Poznám dielo,
čo nutným ale tajiť.
Poznám kryt povrchu,
no neráčim ho použiť.
Obraz prezrádza čo miesto,
kde raz krok bol,
no uzavrel sa vchod.

Skály farby čo lístia predzimu,
stromu kmene purpuru.
Obloha nie modrou,
atmosféra pýriac sa ružovou.

Kráčal mi po boku tedy,
poznali nám krokov lúky.
Čo v spoločných piruetách,
nám nádej v spojoch pier nachádzac.

Jeho odev bol mu zbytočný,
telo ako dielo tvorcov gréckých,
podobné ako tie čo božských.
Pohľad sirény zlákaval ma hlbšie,
čoraz viac i viac,
no šla som sama i tak.

Och bol to zvodca čias,
v dnešku len v zabudnutiach.
Jeho dych čo tiel rysu uhládzal,
pri mne možnosti nenachádzal,
môcť mu len vône nasávať,
nebyc mi mu hmota tvarovacia.

Jeho koža čo drsnou,
vždy vyšlúc mi zimomriavky povrchom,
len čo sa ma dotkol.
Studené ruky vlastniac mu ako ľad,
tlúc čo teplom vždy keď odchádzal.

Ako mnohým prúdom,
pot stekal vdol,
kedy tiel nastal spoj.
Jaziev mnohých hruď mu nosí,
zriem ich kedy tela mu hladím,
och ako nemožným,
zabudnúť na jeho chlad čo hrial.

Kedy ostal už len ten chlad,
nestihol prejsť cez uzavretia skál,
čo vchod navždy uzavretým sa stal.

Ako môcť zabudnúť,
čo spev odosielá kedy zo strán opačných,
ako cnie sa mu v časoch nočných,
po chvíľach spoločných.
Ako ruky mu mrznú stále viac i viac,
chýba mu čo mi bol vrelý dych,
už prirastá vraj k jednej z krýh.

Čo chvíľou je tichším,
kedy začiatkom kričal už nevládze,
hlas sa pomaly mu stráca,
v hlasoch mimických.
I stratil sa uplne kedy už neozval sa,
čo ale momentom stáva sa,
že vchod spätne sa rozstvára?

Ach,....des či ľak?,
či v slzách len pohľad?,
čo živým bol on,
ľadu stal sa skalou.

Podávam mu dotyku,
schýtam ruky čo z ľadu,
no viac už nedýcha,
lež ako ľad sa roztápa,
v tieni stojí,
chvíľu času mu to podáva.

Prosím nechoď!,
chcem ale soche ako,
zastaviť krok,
veď predsa stojí.

Jeho oči čo modré kryštály,
ostali rovnakej odtieňu farby,
akoby stale živým,
i predsa nie je ním.

Či snáď?

Kedy pery mu schytím v bozku,
živá bytosť obdarovala sochu,
bozkom čo vrelosť preukážuc z citu.

Čo neobžila ľadu socha,
cez bozk sa napojím,
na ľadový tok ti žíl,
zmrznem pre teba,
podielom rovnakým.

Čo v napojení námrazy už poberám,
ľad čo ťa páli vôľou vlastnou prijímam,
kedy kožou ľad prebral jej vedomia,
vznikúc dielo súsošia,
čo jeden i druhý tvoriac pár.