Rossa Kamellis

Rossa Kamellis

Nachádzam sa,
vo výskyte územia si domu.
Priestor,
ale iný zdá sa.

Akoby svety dva,
prepojili sa.
Ľudia z tohto sveta,
i ľudia zo sveta iného.

Kde lúk šípy i meč,
tvoria dej tento,
svet prekročil svetu,
mi poznaného hranice.

Mne svet známy,
ale aj ten druhý,
poznám tváre každého,
z cudzích ľudí.
Mne cudzí nie sú,
oni má ale nepoznajú.
Svet jeden i druhý,
cudzí si je navzajom.

Zriem toho čo mi behá pohľadom,
i on zrie mi smerom.
Ja súčasťou,
jedného som sveta,
i on toho druhého.
Zasadá v koňa si,
v jeho svet vpúšťa krok,
idem za ním.

Kedy čo zbraň ním zovretá,
voči mi obrátená.
Uzrie ma i zastaví zbraň,
slovom ohradí sa,
že aký dôvod mám k tomu,
že preč prenasledujem ho?

Čo ale nečakal,
bola mi odpoveď.
Prepáč ak zdá sa,
že prenasledujem ti kroku.
Neprenasledujem ťa,
no idem za tebou.

Odpovede tejto nečakal,
bolo mu slov zloženie to,
neznáme.
Kedy čo hľadí mi v pohľad,
či pravdu vravím.

I pohľad jeho čo melancholický,
naberúc pohľad líšky.
Skutočne kráčaš za mnou?
Tedy poď.

Čo vrchom koňa vytiahol ma vhor,
uchytiac,
i dvoch kôň jeden nesúc.

Čo koňa v smer poviedol,
cez tunel čo cestou tajnou,
zver previedol.
Čo zostúpiac obom nám,
cez priestor chodbice prechádzac.
Akýsi kód vyklepal stenou,
tá odrazu kedy otvorenou.

Postaršia pani vchodu otvará i víta ho,
vzhliadac mi smerom.
Kto je?
Otázkou mu položenou,
z pani pier.

Čo jeho odpoveď len.
Išla za mnou.
I pani staršej úsmev,
môcť zočiť tvárou.

Čo musel opustiť priestor chvíľou,
kde kedy staršia pani,
pristojác mi blízkom,
i hľadiac na mňa akoby obzrením,
vysloviac jej.
Prvýkrát.

Nerozumejúc mi,
no ona tohto pochopiac,
kedy vysvetliac.

Prvýkrát neprišiel sám,
prvýkrát ho len meč nesprevádzal,
prvýkrát vstúpil bez smútku,
prvýkrát odpovedal,
i prvýkrát len nebdelo nestál.
Čo prezradila si identít.
Matka mu.