Des hladín

Des hladín

Oceán X,
či len výmysel kríz?
Ožíva nočná mora,
čo jazerných hlbín.
Nik už netuší,
čo pláve na dne vodných planín.

Kráčajú okrajom vôd,
no čo vstúpi už nevykročí.
Vkročí kôň,
výjdu len opraty záprahu.
Nevstupuj! nevydíš,
že dno čo spája sa s čímsi.

Hlbina tmavá stredom,
dvojmetrové do hĺbky jazero?
Odkiaľ ale len,
čo plutva obrovská vyplávala.
Tvor ukrývac plúc čo hladinou,
kryjúc čiernou sa šupinou.

Most delí dve strany,
kedy i obchádzka nespomáha,
i mostom vrchu každý sa stráca.
Nutným mi prejsť,
nemôžem ale.
Nočná mora čo opakujúcou sa,
už poznác mi čo za osnova.

Obrovské ryby lovia čo ľudí,
čo len z jediného podác kroky,
momentom sa stratí.
Kde každým čo opakovaním,
uzreným v dno vtiahnutím,
čím väčší húf tvorov morských.

Mále tvory stáda tohto čo húfu,
držiac sa hladinou,
lež desu pohľad kedy uzreným,
čo ležiac dnom.

Les záhadným ale,
akoby čo prenasledujúc,
nič ale nevidiac nič neslýchnuc.
Pocit čo nepríjemný ťahá ma prejsť,
cez most kde návratu niet.

Uhodím kameň vdol,
hladinou preukáže obrovský sa tvor,
nie jeden mnoho týchto potvor.

Akýsi domec po okraj hladiny vody,
opusteným nikým neobývaný.
Drevený domec spráchnený,
každá doska ozýva sa,
od červotoča čo opustiac miesta,
od akéhosi závanu zimy.

Vchod uzatvorený,
ohnisko čo stredom komína,
vyhasnuté,
lež novín zopár strán,
ukrývac rozmáčaných správ.

Tí čo vraj stratili sa,
vyplávali vhor hladinám,
nie živý ich pohľad,
stali sa utopencami.
Hrozby sa zbavili,
to čo zabudnúť sa má,
zhodené vdol dna hladín,
tvory vody pochytili nákazy.
Plutva čo drobná,
desaťnásobku väčšia,
kiež by len to,
nestačí im už ale potráv,
čo jazera vnútra,
i hladinou, mostom lovia.

Hľadím vhor!

Des čo prebehlo vonkajškom,
nestačí im hladiny,
kedy lovia už aj sušinou,
nepovšímnuc im si ale,
chatrče návštevníkov.

Vybieham,
nutné mi stratiť sa,
lež vdol hliny cesty spád,
preč len mnoho skriniek rozostávb.

Čo oblasť turizmu,
stratilo svoju charizmu,
čo jazera kúpaliskom,
lež len hlbín hrozbou?

Vytrhnuté vrátka čo skriniek,
na zámke nepotrebný kód.
Čo kov červený i modrý,
zo strany druhej,
hrdza rozožiera,
vnútrom ponechané,
doklady tých,
čo nie im už prinavrátenie.

Musím ísť i nestáť,
už kráča plutva kostená,
korisť kedy už povšimnutá.
Čo oči odrazu otvorené,
sen sa ukončil,
ako dlho ale tomu trvanie?