Vidieť

Vidieť

Bože!
Ako len možné, že v každý čaš,
vždy dokážeš hriechy mi odpúšťať?
Zrážam ťa nimi na zem,
som ale jediným,
čo nutné by bol zdvihnutým,
i ty ruku podávajúcim.

Ponechávam ťa byť voľným,
i keď zdá sa nie určené to mi.
Púta naložené vekmi čo mohutné,
jediným dotykom v kusy lámeš,
opäť bez nich ma ponechávaš,
no ja opäť sa spútavam.

Nemôcť postrádať ťa dlhšie,
byc tvorom mi slepým.
Vidiac slepo,
počuc len mihot,
byc mi ti výtvorom,
lež nevidiac majstra stvoril čo dielo.

Moje oči vždy striehnu,
kým ich nezatvorím,
i pre navždy,
nikdy ich neotvorím.
Vyčkám ale času,
kedy uslýchnem ti hlasu.