Už nie viac

Už nie viac

Ako môcť mi bez teba žiť,
keď už som zvyknutý,
opúšťaš, že ma vždy,
na raz niekoľký.
Čítam o tebe slová,
že nie si viac tá,
za ktorú sa vydávaš.
Tvoj pohľad krutý,
kde vzhliada bočným,
pohľadom paradoxným.
Skúmaš ma?,
hľadáš vín?,
či už si ich našla?
Chladnosť ti rúk,
snáď neprúdi už prúd,
kde slovkom ľúbim ťa,
i žila tlejúc sťa láva.
Neopúšťaj sa,
nie chybou ti, že rozpadá sa,
stavba čo spoločná nám tvorba.
Byc to mi kto nezmôhol viac,
len tak ľahostajne predstierať,
medzi nami len, že medzera.
O prízrak noci,
dávnom som uhliadol nie si,
že ním, tvorom bezcitným.
Smiem sa ťa dotknúť,
či ponechať zmiznúť,
spievať snáď pieseň ľúbeznú?
Ma vôbec to zmyslu,
kedy i rúcaš už základu,
poslednú čo možnosť,
neponechavaš viac náznaku.
Nebol som slepým,
lež ponechal ti som čas,
kto, že takto ťa stratím, poznal?
Podaj mi ruku prosím ťa,
na poslednýkrát,
i vysloviť slov čo nevyrieknutých.
Že ľúbim ťa,
i na tisíckrát.
Nemohol riecť som skôr,
veď samá žiadala si priestor.
Si mi, že vierou, cestou,
dňom i nocou,
poľnou lúčinou.
Kvet noci neutrhol som ťa z koreňa,
chybou ale mi,
takto, že v divu trávu si sa rozrástla.
Kde večne utekáš netuším,
i tak koncom sa vždy vrátiš,
no tak sa rozhodni.
Čo schytil jej rúk,
jeho pohľad smeroval v ten jej,
blízkosťou priestor obmedzil.
Hľadal odpoveď v očiach,
čo vnútrom preň vyhasnutými zdác sa,
či kúskom ešte uhliadne za čo bojovať.
Tak ako ťa držím,
najradšej by som ťa nepustil,
pobozkal i tvárou pohladil.
Prepáč dávnom cit skrytý,
že dnes už zbytočným,
zbytočne sa snažím pretože vidím.
Kde upustil ju, rozlúčil sa,
ísť ju ponechal,
no kľúč od dverí naspäť si vypýtal.