Karmín závoju

Karmín závoju

Rytier,
nie čo v zbroji žiarivej.
Meč povdzvíha voči luku,
sám jazvou značí si ruku.
Plniac rozkazov,
kde sám nekráča vlastnou cestou.
Miloval tú,
čo nemilovala ho,
len chránila iného.
Sklamal sa v nej,
podal pomsty,
no oľutoval svoj čin.
I tak ju nezískal.
Zahubil ju mečom vlastným,
kedy nepatrí jemu,
nebude patriť inému,
i keď v tom sa mýlil.
Vinil iného,
pre vlastný svoj čin.
Mal predsa na výber,
on tým čo vyberal bol.
Neponechaj silu upadnúť,
nie slabosť,
ponechaj ovládať ti krok.
Iná padla,
no ktos predsa,
len popri kráča.
Som mu blízkom,
no ešte nevzhliada.
Kráčam ako dáma,
v závoji tvár si kryjúc,
v taji,
snažiac sa ho zaujmuť.
Poznáš,
že kráčam ti po boku?
Strhni závoj hoc,
z tváre čo kryjúc ju,
by len kúsok náznaku,
že som živou,
nie len duchom ti svetu.
Snáď len meč,
voči ti povzdvihnuť mám,
by vôbec si si ma povšimol?
Chodby hradu sú dlhé.
Kadiaľ blúdiš,
nevidím,
stratil si sa.
Či nie?
Opäť snáď,
si v komnatách
naslúchac,
príkazom čo slepým?
Pomôžem najsť ti liek,
no nebudem ťa nútiť,
vôbec by spojiť dotyk rúk.
Už vzhliadaš,
že blízkosťou som prítomná?
Opäť by pocítiť pád,
zrejme po tomto netúžiš.
Nie som tou,
čo ráči by si padol.
Nezažil zdá sa,
pravosť tohto si citu,
jedine ak z vlastnej strany,
zo strany ale opačnej,
fingovanú hru len.
Či srdce,
snáď si už stratil?
Nemáš čo podať?
Netráp sa tým,
ani ja,
ho už nevlastním.
Kde prázdna,
možné spojiť v plnosť podôb.
Už si vzhliadol?
Zdá sa ale už,
že je tomu tak.
Kedy podal si ruku,
môcť by sa pridržať.

Smiem prosiť?
Pravdaže rytier cnosti, v čierni zaodetý.

Ruku prijímam.