Iskrička

Jeleň čo rysavý,
očernel.
Kráčal nocou žiaril,
i dňom mrazil.
Uzrel laň,
kedy onemel.
Srsť čierna ako spálenisko,
pre ňu jeleň,
odtieňu černe nabral.
Dvoril sa jej,
no nestihol.
Laň lúčiny okrajom,
roztrhali v kusy vlci.
Ostal stáť,
i nevrátil sa.
Vnútrom zasiatý jazvou,
čo nezarastá.
Zmáčané jamky čo očné,
cez srsť nezrieť kruhy čierne.
Nespí i nebdeje,
lež v nevedomí spomína.
Laň ako lúčinou behá,
i bokom ho obzerá.
Ako zastal jej v popredí,
čo pozdrav vycítila.
Och jeleň nemocný,
nie jedinou, zhynulá.
Hľa tam kráča laň iná,
čo pre teba,
za inú slzy roní.
Tá kedy srsť,
dávnom bola ti podobná,
no ty jeleň si sa zmenil.
Kráča ohňu okrajom,
by ona byc ti rovnakou,
raz by ju si si povšimol.
Zastav šial,
by väčší nenastal žial,
nevzhliadaš?
Plameň srsť hladí okrajom,
zatiaľ len pripeká,
čo chvíľou spáli.
Uzrel v lani tú,
čo dávnom zabudol pre inú,
zlákala čo ho v tmu.
Jej byc mu lampášom,
čo prišlým koncom ciest,
mohol ponechať sa viesť.
Nečakal jeleň väčších slov,
zhodil zo seba popol,
kde ohňa uhasiac mu ním.
Čo srsť čierna,
opäť naberúc odtieňa plameňa.
Plameň viac nevzplanul,
kopytom udupaný prúd,
oheň vyhasol.