Pán Profesor a záhada mestečka Osamelé,I.časť

Cudzinci a smrť chodí nečakane (Etiópske príslovie)

Po prašnej ceste v údolí kráčali dvaja muži. Postava a vek jedného sa ani zďaleka nepodobali tomu druhému. Menší, guľatý, s ruksakom na chrbte skoro takým veľkým ako jeho trup, sa frekvenciou malých krôčikov snažil vyrovnať rezkým dlhým krokom svojho vysokého spoločníka. Dlháňa, okrem lana prehodeného krížom cez jedno a brašne krížom cez druhé plece, mohol brzdiť akurát jeho vek. Už nejaký čas takto kráčali údolím. Spočiatku bolo široké a vrchy po oboch stranách holé. Ubiehajúcim časom a prejdenými kilometrami sa začali objavovať stromy a protiľahlé úbočia sa začali k sebe približovať. A teraz, keď sa vrchy po oboch stranách ježili nepreniknuteľnou masou borovíc a smrekov, sa obom cestovateľom zdalo, že sa hrebene hôr spoja a v nich sa stratí aj ich prašná cesta.
-„Tak neviem pán Profesor,“ ozval sa ten menší z nich zadychčaným hlasom, „ či sme si predsa len nemali zabezpečiť dáky ten povoz.“ Oslovený pán Profesor, k nesmiernej úľave malého zastal, ľavou rukou si nadvihol čiernu baretku na hlave a pravou si utrel pot z čela. Pravdou bolo, že tejto prechádzky maljž tiež plné zuby, ale pred štuplíkom sa snažil držať formu.
- „František, ja v tvojich rokoch...“ nedokončil, ale hneď pokračoval, „a okrem toho, výpravca povedal, že za dve hodiny sme tam.“
- „V tom prípade sme tam už dve a pol hodiny mali byť,pán Profesor,“ zahundral František.
Odrazu ticho údolia prerušil zvuk, ktorý donútil oboch mužov otočiť hlavy smerom, odkiaľ prišli. Po prašnej ceste sa k nim blížil sedliacky voz ťahaný dvoma koňmi.
- „František, zastav toho sedliaka a informuj sa, ako ďaleko to ešte je. A ak je to ešte omoc ďalej, ako sa spája toto ústie, zariaď odvoz!“ prikazoval autoritatívnym hlasom dlháň usadzujúc sa na kameň vedľa cesty. O chvíľu už pozoroval gestikuláciu rúk furmana a svojho spoločníka. Hneď na to v úžase sledoval, ako ho furman, prechádzajúc popri ňom ďalej aj s povozom, úctivo zdravil. Zostával za nim len zvýrený prach cesty.
- „Pán Profesor, pán Profesor,“ hlásil vysmiaty a zadychčaný František. „Tak furman povedal, že mestečko Osamelé je hneď kúsok za tým ústím.“ Profesor mal svojho asistenta veľmi rád, no boli chvíle ako táto, kedy by ho najradšej roztrhol. Navyše si nebol istý, či je stále tak málo dôvtipný, alebo naopak, už svoj dôvtip používa aj na pobavenie sa na účet svojho šéfa.
- „No,“ ozvall sa po chvíľke predýchavania profesor, „môžeme len dúfať, že furman nebol príbuzný toho dvojhodinového výpravcu.“ Rozhodne zavelil: „Poďme!“ a svižne vyskočil, aby mohli ešte hodnú chvíľu úmorne kráčať.


- „Pane Bože, taká vzácna návšteva! Zo správcovského mesta! A rovno Vy – pán Profesor!“ hlasným, až uši trhajúcim podlízavým tónom vítal cudzincov starší muž kyprých tvarov usádzajúc a odstrojujúc profesora. Druhého z návštevníkov, ktorý ostal stáť vo dverách aj s ruksakom na chrbte, si okato nevšímal.
- „Máte to tu naozaj pôvabné“ ozval sa profesor ignorujúc prílišnú horlivosť starostu.
- „Viete,“ okamžite sa ten ponáhľal odpovedať,“ radnica je vlastne v mojom dome. Ako isto viete, slúžim tomuto mestu už 15 rokov.“
- „Áno, áno, iste, ale mal som namysli skôr mestečko a okolie. Tie usadlosti okolo na svahoch.“
- „Viete, sú to väčšinou, až na výnimky, prostí sedliaci. Chovatelia oviec a dobytka.“
Profesor pozrel znechutene na starostu a poznamenal: „Pre nás prostých mešťanov to určite čaro má.“
- „Iste, pán Profesor, iste. Urobím všetko preto, aby som vám pobyt tu spríjemnil. A plánujete sa zdržať dlho?“ Františkovi, ešte stále stojacemu pri dverách neušlo, ako starosta po posledných slovách zbystril. Oslovený sa už-už chystal odpovedať, keď zbadal znechutený výraz na asistentovej tvári. S miernym úsmevom pokynul bradou smerom k nemu, akoby mu povoľoval vyjadriť sa zaňho. Ten okamžite zareagoval: „Ja sa, pán Profesor, pravdaže prispôsobím. Dúfam len, že to nebude musieť byť celý čas v tejto polohe a stále s týmto nákladom na chrbte.“ Teraz už bez úsmevu sa pohľad muža sediaceho na stoličke uprel na kyprého mešťana, ktorý sa zmätený a zarazený začal ihneď ospravedlňovať.
- „Odpustite, určite musíte byť po takej ceste unavení. Máme tu slušný penzión, prevádzkuje ho vdova Voláková, slušná žena a...,“ rozbiehal sa starosta k ďalšiemu monológu.
- „To bude najlepšie a zajtra ráno sa porozprávame o dôvode mojej návštevy,“ neslušne ho prerušil profesor.