Krčmové reči (Očko)

Barman mechanicky pucoval poháre. Jeho privreté oči naznačovali buď nedostatok zákazníkov, alebo si len vychutnával NothingElseMatters od Metallicy.
-„No nazdar!“
Ak to bol relax, náhle bol nenávratne preč. Uprel privreté oči na vchodové dvere a ledabolo sa pousmial.
- „Očko“, oslovil zákazníka.
-„Počuj Zdenko, ak urobíš rovnako dobré pivo, ako púšťaš muziku, tak sa ma do záverečnej nezbavíš!“ žoviálne popri usádzaní prehodil prišelec.
- „To mi je jasné a toho sa bojím,“ prehodil mu naspäť barman Zdenko teraz už so širokým úsmevom. Poznal Očka veľmi dobre a mal ho rád, čo sa o drvivej väčšine jeho štamgastov nedalo povedať. Dvere baru sa opäť otvorili a zjavil sa v nich Očkov parťák Majo.
- „Nazdar Zdenál,“ pozdravil. „Darí sa?“ spýtal sa automaticky a už si aj sadal za bar na stoličku vedľa Očka. Zdvihnutým palcom naznačil rovnakú objednávku.
- „Mne áno a čo naši kamionisti?“ Ešte ani nedoznela otázka, Majo už spustil.
- „Tak tomu neuveríš kámo, aké šťastie sme tu s týmto tu somárikom mali!“
- „No rozprávaj – preháňaj,“ podporoval ho v ďalšom rozprávaní Zdenko, čo bolo v podstate zbytočné, lebo Majo sa dvakrát povzbudzovať nenechal a dychtivo čakal, aby mohol pokračovať.
- „Vieš, tá cesta dole Kozími chrbtami.“
- „Áno“.
- „Človeče, prehriate brzdy, my sa s kamiónom rútime dole. Očko to strhol vedľa cesty, stromy – nestromy, skaly – neskaly, od rokliny sme zastali necelý meter!“ Majo stíchol a čakal na reakcie barmana. Toho však predbehol Očko.
- „Poviem Ti Zdenál, bolo to ochlp. Kozí!“ Vypleštil oči na barmana, aby tomu ešte pridal dramatickosť. Zdenál už už otváral ústa, aby niečo poznamenal, keď ho znova predbehol, tentokrát Majo.
- „A vieš, čo tento hlupák potom urobil? To počúvaj! Vytiahol mobil a zavolal žene, ktorá je stovky kilometrov ďaleko a mesiac pred pôrodom a farbisto jej opisoval, že stačil jeden meter a zletel by aj s kamiónom do rokliny sto metrov voľným pádom.“
- „No Očko!“ tentokrát Zdenka nik neprerušil, “ty si ukecanejší, ako môj šéf!“
- „Kto?“ vypúlil oči na barmana Očko, čím len potvrdil oprávnenosť svojej prezývky.
- „Ten tvoj šéf? Veď ten je ako múmia a k tomu vyzerá ako golem.“
- „A to sa ti len zdá,“ obhajoval svojho šéfa Zdenko. „On ti je celkom fajn vtipný chlap.“
- „No, v prvom rade ešte po jednom a púlku k tomu a čo sa tvojho šéfa týka,“ odporoval Očko, “mne pripomína tých škretov z Hobita. Vieš, veľký, plešina, štyri dlhé ošklbané vlasy,“ chichúňal sa svojmu opisu.
- „Očko!“ zdalo sa, že barman má svojho šéfa naozaj rád, „možno vyzerá nemotorne, ale vieš ako za ním pália ženy!“
- „Čóóó?“ zatváril sa Očko smiešne znechutene, „ten netvor?“
- „Nóóó. On síce zvyčajne nepije,“ pokračoval barman v obhajobe, „ale minule sme po záverečnej posedeli. A keďže viem, aké dievky za ním behajú, a to ti hovorím Oko, nie hocaké stolové turistky, tak som ho trošku natiahol, vyspovedal. Chlap, žiadny typický sukničkár, ale že 100 dievok mal. A tomu ja verím!“ Zdenál stíchol. Očko svojim pohľadom vystavoval na obdiv svoje takmer ping-pongové očné buľvy.
- „No bóóže,“ konečne prehovoril. „Koľko má rokov? Okolo 35?“
- „Tak nejak,“ dostalo sa mu odpovede.
- „Hmm, takže 35 a 100. Ja budem mať,“ Očko na chvíľu stíchol, aby dodal svojím slovám patričnú váhu, „ja budem mať 25 a už som cez 20 dievok spravil.“
Vtom momente vyprskol jeho spolusediaci Majo zbytok piva, ktorý chcel práve prehltnúť, na barový pult a prudko sa rozkašľal. Oči mu zaliali slzy. Zdenál, teraz už škeriaci sa, rýchlo, ako sa len dalo, vytiahol handru a bleskovo robil po Majovi poriadok. Snažil sa pri tom nepozrieť na Očka, aby nevybuchol ešte do väčšieho smiechu. Jediný z tejto trojice, ktorý sa zrazu nebavil, bol sám autor výroku.
- „Čo sa rehocete, vy debili?“ natiahol ruku po malom poháriku a naraz ho hodil do seba. „Tak rátajme!“ Očkova tvár už prezrádzala nasratie najvyššieho stupňa. Zdvihnutý palec, akože jedna, razantne vystrelil Zdenálovým smerom. „Prvá – Spuchlinka,“ víťazoslávne začal rátať, „dva ako Evička,“ tentoraz ruka s dvoma vystretými prstami smerovala k Majovi. „Tri!“ pokračoval v rátaní a vystieraní prstov Očko, ale jeho tvár odrazu začala strácať nahnevaný výzor. „Tri to bola Muca. Štyri,“ jeho tvár úplne nadobudla predošlý bezstarostný výzor a štvrtý palec sa zasekol na polceste k vystretiu. Stíchol, uprene pozorujúc veľkými guľatými očami Zdenála. Otočil hlavu k Majovi, tvár mu ožiaril ten jeho odzbrojujúci úsmev a konečne prehovoril: „Alebo som si to len 20-krát zafikal?“
Tak teraz vytryskli slzy smiechu aj Zdenálovi! Musel sa až skrčiť pod bar, lebo by si zákazníci, ktorých medzičasom pribudlo, mohli myslieť, že jeho veselosť musí byť spôsobená alkoholom. Majo len neveriacky krútil hlavou v dlaniach, opierajúc sa rukami o barový pult. Očkosa len vyškieral na všetky strany sa bavilsa sám na sebe.
Po chvíli sa barman konečne postavil, utrel si slzy do zástery, nalial ďalší malý a podal ho Očkovi so slovami: - „To je na mňa Oko! Už viem, prečo ťa tak rád vždy vidím.“
Očko už úplne spokojný, ako to všetko dopadlo len poznamenal: „Trošku som sa prerátal.“
- „ Naozaj len trošku“, uznal Zdenálstále so širokým úsmevom. „A ozaj,“ pokračoval, „čo ti vlastne povedala tvoja žena na to, že si sa skoro zabil v tej rokline na kamióne? Neporodila chuderka od vystrašenia predčasne?“
Tentoraz si Očko, „decentne“ upil z piva, spakruky si utrel ústa, mykol len tak pre seba plecom a odpovedal: „No čo mi mala povedať!? Že je dobre, že takto aspoň naberám skúsenosti."