12.marec

Ďalšie ráno, ďalší čierny deň,
vyhoreté sviečky a v izbe iba tieň.

Kožou mi prechádza desivý mráz
a telo už dlho stiahnuté, útle,
trhá sa zo siete kŕčov mŕtve.
Otrávené jedom prudkej lásky,
ústa nemé bez jedinej hlásky
umierajú po dotyku jeho sladkom.

To telo bez duše a ruky posiate ranami,
bolesť rozlievajúca sa kože vláknami
zdajú sa byť jedinou známkou života.

Vnútrom prelieva sa mi vzduch, no každý nádych
zdá sa smerovať do hlbín prázdnych.
Kyslík len jemne zachveje odťaté korene,
to miesto v duši, ktoré mu patrilo, ktoré si vzal
kus zo mňa, ktorý si bez citov neúctivo uchoval.

A to miesto tlie ako pole po ťažkom boji,
vo vojne, ktorá bezcitne zabíja ochotných,
som vojak, ktorý sa zviera na zemi lapajúc dych.
Nikto z môjho vojska už nezostal, lebo tí, čo prežili,
vstali zo zeme a prešli na druhú stranu,
pridali sa k nepriateľom a voči láske planú.

Nebo sa zaťahuje, to telo uprostred poľa
rozpálené bolesťou zrazu zasyčí, prichádza opora,
kvapky dažďa, v ktorých svoj smútok pochová.
Krv odieva nasiakajúcu hlinu a vyplavuje život,
meč, ktorým bojoval až do konca vo svete bez citov,
ktorým je nádej - výsada večných bojovníkov,
je s ním až do konca.

Čierny deň, ktorý sa v noci zvestoval predtým,
berie si so sebou do ríše nenaplnených snov
veľký kus zo mňa,
kus, ktorý zomrel.