Uväznenosť

Keď padnú viečka modrých očí,
horkosť smútku vytlačí pár sĺz,
obraz toho pred ne vtlačí,
koho nemožno vidieť skrz.

Jeho tvár jak nebies podoba,
oči belasé v lúčoch slnka žiaria,
no srdce akoby sa zatiahla obloha
a naplnila ju kvapkami dažda.

Svojou chladnosťou ma spútal
a každý krok k nemu blíž,
diabol na cudzinca ma pokúšal
a na plecia kládol kríž.

Vtom zrazu ako ryba plachá uviazla som
v sieti toho krásneho rybára,
ktorej pevnosť ani časom,
snahou utiecť odtiaľ, nepodáva.

No preletia ešte čajky,
počuť bude šum morských vĺn,
keď sieťka narazí zaľahky
do útesov, ktoré farbiť bude spln.