Mám všetko, okrem seba

Čo mi vlastne je? Toto nechcem. Toto nemám rád. A koho to zaujíma? Záujem. O čo sa zaujímam? Čo mám rád? Čo sa mi chce? A nikoho nezaujímam. Toto by mali byť veci, čo by som sa mal pýtať.

Negativita je môj najlepší kamarát, ktorý ma sprevádza dlho. Nevidím ho. Väčšinu času ho ani neregistrujem. Tak som si zvykol, že to som ja. Ja som zhmotnená negativita. Nie v zmysle agresívna negativita. Skôr jesenná depresia. A neviem, čo s tým. Ani s tým nechcem nič robiť. To som ja. Ja, ktoré ma núti toto písať na papier.

„Skús rozmýšľať pozitívne! Skús sa usmiať! Skús nebyť depresívny!“ Veď rozmýšľam, usmievam sa a nie som depresívny. Nechápem všetky tieto poznámky a nič z toho nie je pravda. Alebo je? Ale veď ja sa snažím stále! Či sa snažím málo? Snažím sa vôbec? Viem vôbec, čo je snaženie? Nechápem. Nechápem sebe či ostatným? Viem niečo, čo ostatní nevedia? A čo mi šibe, veď som človek ako každý iný. A čo ak nie? Človek som – to áno, ale iný.

Iný – to je naozaj zaujímavé slovo! Možno som na to prišiel. Som iný? Nie, veď vyzerám ako každý: mám vlasy, oči, uši, ruky, nohy a všetko ďalej. A viem aj rozprávať. Tak čím som, keď som teda iný? Celkom ma to trápi. Teba nie? Jáj, veď ani nevieš, kto som. To vlastne nevie nikto.

Prečo sa to schyľuje k niečomu depresívnemu? Aha! Toto je možno tá depresívna stránka. Nie! Veď ja nemôžem byť depresívny. Veď mám všetko, čo som chcel – rodinu, prácu, peniaze... Ale mám ja vôbec samého seba? Divné. Práve sa pýtam, či mám samého seba. Veď tu sedím a píšem to. Veď viem, ako sa volám, koľko mám prstov na rukách. Ale som to naozaj ja? Nie či mám hnedé vlasy, či mám bradu či zelené oči. Aký som? A kto som? Maliar? Vodič autobusu? Študent? Čo vlastne chcem byť?

Viem! Viem, že som stratený. Stratený a smutný. Smutný? Počkaj, veď neplačem. Prečo sa to pýtam? Smútok nemusia byť len slzy. Môže to byť aj atrament na papieri. Krásne slová pri tom, ako opúšťaš niekoho, koho miluješ. Alebo niečí normálny deň. Ako napríklad teraz. Môj deň. Každý deň.

A zas som odbočil od toho, kde som bol. Hľadal som sa. A nenašiel nič, pretože ma niečo odtiahlo. Pozornosť som dal niečomu inému. Pritom najdôležitejšia vec na tejto zemi sme my sami. Nemáš seba – nemáš nikoho.

Okej, toto bolo moc a nedáva to zmysel. Veď teraz som hovoril, že nemám seba a mám toľko ľudí okolo seba! A majú ma radi. Teda dúfam. Tak prečo toto? Sú to slová zbytočné? Slzy zbytočné? Zbytočne rozmýšľam nad niečím, na čo nezistím odpoveď? Je to labyrint myšlienok? Má ten labyrint koniec? Prídem niekedy do konca? To neviem. Ale viem, že ho budem hľadať. Dokým tam neprídem. A ak tam neprídem, tak som sa aspoň snažil!

Ale veď keď som sa snažil, prečo som tam nedošiel? Nestačilo to? Veď som do toho dal všetko. Prosím, pomoc. Ale čo ak sa mi budú smiať? Prečo by mali? Ale oni budú! Tak áno? Či nie? Ale radšej nie. Naozaj ma to trápi! Ale čo presne, vlastne neviem.

Tak to som asi ja. Že neviem, kto som. Možno to tak má byť. Že nemám zistiť, kto som. Uvidíme...