Tajomník smrti

Kráča smrť s kosou, potichu v tmách,
už niekto je písaný – čas visí na vlásku.

Za ňou jej tajomník, bez mena, v tieni,
v brašni brúsny kameň, čo mlčí v nemom tieni.

Smrť ani netuší, že keď zaspí na chvíľu,
ktosi vždy ticho kosu jej brúsil.
Nie je to sila, nie je to sláva,
len tichá vernosť – ako tma, čo vstáva.

I tam kde mora dno hraničí s tmou,
i tam zozbieravá si novych následovníkov.
Dávnom pozabudlo sa národov,
kde smrť kráčala so svojím tajomníkom.

Smiešnym až,
že ten kostlivec surový.
Pozná miesta,
čo svet už dávno zabudol.

Na dne mora,
štyri komíny ležia.
Nie z lode,
lež z budovy čo zabudnutej.

Štyri stĺpy pilierne stále,
udržujú jej majestát.
Nik nepozná jej výskyt,
z pozemských.
Morským ale uznané,
že miesto to trónne kráľovské.