Holub

Len pohľad na tvora,
čo vybral si miesto.
My častokrát čo,
nevyberáme si.
I myšlienka v hlave,
zanechala nejasné v jasnom.

Pri chráme,
pri Božom dome,
pri arche záchrany,
usídlil sa holub.

Holub čo kedysi Noe vyslal,
by zistil či zem pre ľudí už Boh prichystal.
Či potopy už nie viac,
vyslal prorok holuba na znak.
Preč ale v tomto čase,
usadil holub sa pri duchovnej arche?

Snáď potopa nejaká opäť zas,
veď prísľub bol, že jej už nie viac.
Nikdy ale nepoznác nám Boží plán,
preč tohto služobníka vyslal k nám,
kedy bude nám potrebné ho vyslať?

To nepoznáme,
tento detail,
len Pánboh sám.

Holúbätko sivé,
uznalo blízkosť pána,
vyslúchlo slov.

Kto blízkom mi kráča,
tomu ja ešte viac.
Kto nevládze ísť,
tomu nie nutné stôp,
toho ponesiem.

Preč len i nám,
takouto blízkosťou sa neusádzac?
keď padáme v slabosti,
každý krát,
viac i viac.
I len zmýšlac,
akási nastať, že má skáza.

Samým tvoriac nám potopy,
čo zaplaví náš svet.
Kto potom ale ten Noe,
čo holuba vyšle?

Skutočne len o potope,
tento zver,
či len nášej túžby,
po skáze úmysel?