Utíchnutý zmysel

Záhrada nočných ruží,
vlastní jeden hrob každý,
mená ľudí tisícich,
zhynuli čo vo víchrici.

Sanitku privolali,
ale už nevstáva ten čo spí,
raz uľahol v pokojnej spanku noci,
jeho chvíľa kedy sa zadusil.

Neznášam melancholickú pieseň,
čo zvádza cez text sĺznych slov,
bol to len raz ten spísal čo,
že i ten bol raz človekom.

Srdca tlkot neznesiteľný,
raz utícha,
prečo ale až vtedy,
pokúšaš spätne sa ho uchytať?

Nemá zmyslu hmla čo priezračnou,
i jazerom neoplávané je kačkou,
čo živiac by sa vlastným jej čo,
nakládeným vajcom.