Do hororu sa nehodím

Od mojich desiatich rokov,
zažívam vnímanie duchov.
Občas sa ukážu,
ako tieň bez majiteľa.
Občas je plne vidieť,
ich tvar.
Možno chcú,
komunikovať.
Možno sa len ukázať,
že stále sú,
hoc nie už viac,
na scéne živých.
Vždy,
len chvíľou sa preukážu.
Doslova majú túžbu spôsobiť,
tú začiatkom naskočenú,
husiu kožu.
No len nemo stojá chvíľu,
a chvíľou hneď aj zmiznú.
Koľkokrát osoba,
prebehne z miestnosti do miestnosti,
i tak tam nikdy nie je.
Možno,
že ju len nevidím.
Keď vieš,
že vratíš sa domov po niečo,
že ostatní z rodiny sú preč.
Odrazu,
vrchným poschodím zatvoria sa dvere,
a ktos si začne vyklopávať.
Preč ale,
čo prvé ma napadne,
vždy keď uzriem záhadné,
idem tomu oproti.
Otvorím dvere,
a mám chuť zistiť,
kto je za tým.
Nemám z nich strach,
možno len záujem,
neživých spoznať viac.
Nikoho nevidím,
vždy ale vyslovím.
Viem, že si tu.
Akoby sa zľakol,
neživý návštevník.
Pretože momentom,
prúd chladu mrtvolný,
pobeží blízkom a stratí sa.