Non

Videla som,
ducha kráčať,
po vodnej hladine jazera.
Hlbokým,
čo metrov päť.
Bol celý bledý.
Asi mu bola zima,
keďže mal na sebe,
zimnej hrubej vesty.
Bol to muž,
bol to duch.
Ktovie prečo,
raz vtedy skočil.
Stala som,
na zastávke čakajúc na autobus,
kedy pozriem smerom sa,
k jazeru.
Tam niekto kráča,
celý bielý.
Pozriem sa bližšie,
kráča po jazera hladine,
pozriem a zriem,
že to duch.
Momentom videne,
momentom stratené.
Na chvíľu,
bol úplne tuhý.
Otočil sa a vtedy zmizol,
v momente,
keď ma uhliadol.
Možno chcel,
pred svojím koncom,
na chvíľu odísť,
na chvíľu byť.