Kto vlastní lán?

Kto vlastní lán?

Zamyslenie nad váhou slov,
čo si mám všímať,
obzvlášť keď vyslovíš,
že si mám dávať ruku pred ústa.
Bol si tým správnym,
myslíš si,
to najlepšie z najlepších?

Tvoje slová boli jedom,
čo trávili každý môj krok.
Chcieť mať vlastný príbeh,
bolo hriechom,
bo každého chcel si byť súčasťou.

Žezlo,
som ti ale nikdy nevložila v ruky,
stale kameň kráľovský,
vnútrom žiari.
Och naivný,
kedy si uvedomíš,
že ty tým si,
čo v mojich rukách riadený.

Pozor na slová,
kto ako vraví.
Som obeťou,
a ty manipulantom.
No je to pravdou?

Chcieť sa oslobodiť je nemožným,
nikto nevzhliada i druhých možnosti,
že ten čo zdá sa úbohým,
je čo zväzuje tým.
Nepovoľuješ mi sa smiať,
len tvojho výškeru sa báť,
nútiac,
by bez neho nemôcť vyvstáť.

Len šatu čo podáš,
smiem nosiť.
Dlhá sukňa,
biely lem,
každou nocou banket,
kde nám,
patrí tanečná sál.

Drevom podlahy siene tanečnej,
ozýva melódia sa zaobutia,
tých,
kde jeden vedený,
a druhý nútený nechať sa viesť.

Kto ale koho vedie?
Ten čo zdá sa marionetou,
v rukách vodcu?
Či ten čo z vodcu,
stvára marionetu?

Kto vlastní vedenia lán,
že ten čo núti ísť,
je núteným?

Podľahol zvodca,
pohľadu tej čo vyhliadnutej.
Prepočítal sa v mienke sily,
toho kto má nárok vravieť.