Papierik v prívesku

Papierik v prívesku

Poznatok svetu zabudnutého,
poznal som dom,
dnes len kameň z múru.
Stál som tam,
kedy ešte múr stien stál,
štvorstenie vnútro deliac,
od svetu sál.

Och ako len chýba mi vzduch,
ten, čo dnes naozaj len duch,
ostal lišajník, zanechal tuch.
Cesta kamenná,
spod travy ešte vzhliadnuteľná,
kráčam po nej spätne zas.

Bol som len smrteľník,
kedy usmial som sa,
keď prevrhol sa popolník.
Uhoľ neuhasený,
spálil mi domov,
i posledných stupienkov schodov.

Nebola to chyba,
chcel som to,
už roky túžil som po tom.
Spaliť most,
by viac späť,
nemohol som prejsť.

Vrátil som sa v spalenisko,
nájsť medailón s matky fotkou,
kde vnútrom modlitba vrytá.
Zabudol som slov učených,
nutným mi ich nájsť,
pretože nutným mi ísť.

Už povolali mi mena,
lenže ja si ho nepamätám,
otec Boží i Matka.
K vám volám,
nemôžem viac dýchať,
tohto popola.

Prívesku nemožným nájsť,
len zrúcanina zlomených hál,
spálených na uhoľ stien.
Prešli roky storočia,
som tu opäť zas,
i popol stále tleje, nevyhasíňa.

Jediný kameň vytŕča,
zdá sa čo celým,
čos povrchom vrytým.
Nesediac s terénom,
kameň čo náhrobným,
menom čo mojím, podpísaným.