Skús zmeniť dej» autorka: AnaTom » Básně / Nemoc, smrt |
Skús zmeniť dej
Nebol som tu prvýkrát,
potom som však začal čmárať,
s hlavom plnou nových náznakov,
som ale vstal.
Boli sme ľudia,
kráčajúc povrchom,
predpísaných čiar.
Kto už chce so sebou,
vláčiť takéto bremeno,
v nemocnici pre samovrahov?
Vyslúžili si privilégiu,
v divadle naproti,
jeden na druhom visí,
v konflikte konflikty.
Vnímanie sa stiahlo,
i ktos vravel konca dňom,
ostáva času ešte koľko?
Paranoja sa rozplynula,
do vedomia prenikla,
skáza nevýslovná.
Len priebeh čo niekoľkých hodín,
cítim len tras i ležím,
mám strach,
že už sa neprebudím?
Nechápal som,
preč naspäť som dovliekol,
podivné zvuky bubnov,
len myšlienok mi kmeňov.
Fáza kedy nutkanie,
i znovu to nástupište,
keď lísktky včerajšie,
nemôcť nových zakúpiť,
len cesta a kus koľajníc.
Odhlásim sa,
no krotnem,
kedy čo koní záprah,
idúc cestou čo má ísť vlak.
Vlastnou vinou možnosti,
taktopovediac,
len dýcham i netúžim,
viac vzlietnuť a vdol sa zrútiť.
V zmätenom stave,
tento chudobný cit,
zmiešaných emócií,
čo znova a znova oznamy,
mihajúc sa,
vraviac, že mám nastúpiť.
Hlas čo ale vytraciac sa chvíľou,
vedú má nemocnice chodbou,
zapajajúc infúziu s protijedom,
nikdy som ho ale neužil,
tedy ako som sa otrávil?
Transplantácia srdca čo v rozpade,
hroziac,
už viac nemôcť v časoch sa túlať.
Nepodaril sa mi jediný úsmev,
nevedel ako ďalej,
nielen teraz,
nielen včera,
mnohokrát slýchac,
že reinkarnácia len povera.
Tak som si to tedy vymyslel,
generál zahynul na výstrel,
i nikdy svetu nevidel?
Čo však teraz s inštinktom,
že ten čo operantom,
kedysi tým čo hubiteľom,
voči tomuto úplne bezmocný,
už tekutín vyslaných anamnéznych.
Opäť všetko sa trasie,
odraz bubennej palice,
od napnutej bubna kože,
kmene podávajú vojnový pochod,
číjši odznak ležiac na zemi,
sarže čo generálov.
Dvíham ho i opäť ním som,
zbraň v rukách s muníciou,
posledná šanca odvrátiť osud,
tá istá scéna ako minulýkrát,
snáď zopakovaná,
možnosť napravenia?
Už vidím ho,
tedy čo hubil, toho,
opäť mierí zbraň,
i opäť náboj ma zasiahá.
Nemôcť mi zmeniť osud,
voči ktorému som bezmocný,
nemôcť mi bojovať keď vidím,
že na bojišti,
len ja stojím,
i nik iný,
no stále ešte stojím.
Nebol som tu prvýkrát,
potom som však začal čmárať,
s hlavom plnou nových náznakov,
som ale vstal.
Boli sme ľudia,
kráčajúc povrchom,
predpísaných čiar.
Kto už chce so sebou,
vláčiť takéto bremeno,
v nemocnici pre samovrahov?
Vyslúžili si privilégiu,
v divadle naproti,
jeden na druhom visí,
v konflikte konflikty.
Vnímanie sa stiahlo,
i ktos vravel konca dňom,
ostáva času ešte koľko?
Paranoja sa rozplynula,
do vedomia prenikla,
skáza nevýslovná.
Len priebeh čo niekoľkých hodín,
cítim len tras i ležím,
mám strach,
že už sa neprebudím?
Nechápal som,
preč naspäť som dovliekol,
podivné zvuky bubnov,
len myšlienok mi kmeňov.
Fáza kedy nutkanie,
i znovu to nástupište,
keď lísktky včerajšie,
nemôcť nových zakúpiť,
len cesta a kus koľajníc.
Odhlásim sa,
no krotnem,
kedy čo koní záprah,
idúc cestou čo má ísť vlak.
Vlastnou vinou možnosti,
taktopovediac,
len dýcham i netúžim,
viac vzlietnuť a vdol sa zrútiť.
V zmätenom stave,
tento chudobný cit,
zmiešaných emócií,
čo znova a znova oznamy,
mihajúc sa,
vraviac, že mám nastúpiť.
Hlas čo ale vytraciac sa chvíľou,
vedú má nemocnice chodbou,
zapajajúc infúziu s protijedom,
nikdy som ho ale neužil,
tedy ako som sa otrávil?
Transplantácia srdca čo v rozpade,
hroziac,
už viac nemôcť v časoch sa túlať.
Nepodaril sa mi jediný úsmev,
nevedel ako ďalej,
nielen teraz,
nielen včera,
mnohokrát slýchac,
že reinkarnácia len povera.
Tak som si to tedy vymyslel,
generál zahynul na výstrel,
i nikdy svetu nevidel?
Čo však teraz s inštinktom,
že ten čo operantom,
kedysi tým čo hubiteľom,
voči tomuto úplne bezmocný,
už tekutín vyslaných anamnéznych.
Opäť všetko sa trasie,
odraz bubennej palice,
od napnutej bubna kože,
kmene podávajú vojnový pochod,
číjši odznak ležiac na zemi,
sarže čo generálov.
Dvíham ho i opäť ním som,
zbraň v rukách s muníciou,
posledná šanca odvrátiť osud,
tá istá scéna ako minulýkrát,
snáď zopakovaná,
možnosť napravenia?
Už vidím ho,
tedy čo hubil, toho,
opäť mierí zbraň,
i opäť náboj ma zasiahá.
Nemôcť mi zmeniť osud,
voči ktorému som bezmocný,
nemôcť mi bojovať keď vidím,
že na bojišti,
len ja stojím,
i nik iný,
no stále ešte stojím.
Tipů: 8
» 14.12.24
» komentářů: 0
» čteno: 228(7)
» posláno: 0
» nahlásit
Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Předchozí: Sviatočný klam | Následující: Návyk blúdiť


