Si tým?

Ako sa to vraví? Sláva Bohu na výsostiach a večná mu sláva. Že miloval natoľko svoj ľud skazený kedy navždy prisahal ho nezničiť. Prišiel sám k nám ako smrteľný svoju nemrteľnosť obetoval za náš život v generáciach tisícich i tak si neuvedomujeme jeho obetu.

Zrádzame ho na tisíckrát možno zvádzaní možno nie. Možno vlastnou vôľou i možno v klame. Toľkýkrát vzhliadac nám kríž pri cestách čo postavený kto kedy koho napadlo ale tomuto kráľovi sa pokloniť. Čo krvi prúd steká mu tvárou tŕnia koruny čo my sme mu nasadili. My, no v jeho pláne, v jeho pláne nás záchrany.

Už nikdy nechce spustiť potopy čo pohltí živých, už nikdy ale nepríde sa dať za nás ukrižovať na hore kdes pomedzi zločincov za činy potrestaných. Kde on ako nevinný prišiel, bol, učil i zahynul, vzkriesený večne pri nás kráčajúci.

Či vidíme ho? Netuším, možno, že jedinou som čo jeho blízkosť pokúšam sa vnímať, lenže som slepou i nepočujem mu slov.

Už nikdy sa neponechá zahubiť za nás už nie už nikdy nepríde ako smrteľný. V sláve trúb nebeských čo jeho trón oblakmi nesený v sprievode anjelov počtu ich nepostriehnutie. Ale až vážba srdca zistí podiel na tomto dni. V plnej sláve príde si po nás po svojich tích čo srdcia prevážili smôl hromád mokných.

Vytiahne svojich si vhor i spáli zem čo nečistá plevelom hnilobným. Neuzriec im tohto vidu ponechaných bolestnú biedu v sláve po boku Mu zasadnúc za hostinu. Kde v sláve hostiny smiechu a radosti pokoja pri Mu blízkosti brány rozdelia dvoch dní.

Jeden preukážuc výkrik nemôt neschopnosti bolesti mučenia i zúfalstva tmy. Druhý čo svetlom zaseje nových semien plodných i On vystaví pre svojich si nový svet.

Otázkou ale znie či dostal si šat, či súčasťou si hostiny či patríš medzi tých čo nazýva svojich.

Som tým, som tým čo Jeho?