Alej konca i začiatku

Alej konca i začiatku

Paralelný svet dvoch krajín,
nepriznáva, že sme sa poznali.

Strún odoznel cvŕnk,
nik kto by ich naladil.
Boli kopce i doliny,
les i lúčiny,
rieky či len jazier roviny.

Rovnakou, slnečníc alejou,
bežiac nám bok bokom,
stratil koniec sa ale obom.
Bežali sme i nedobehli,
stratila sa pomedzi rastlín,
cesta pruhov hlinených.

Lámem si nohu o kameň,
o ktorý prstom zakopnem.
Lámem si lebky,
pretrhnúc si nervy,
už tečú prúdy,
čerstvej čo krvi.

Ruky trpnú nedokrvením,
i tak vstanem i stále bežím.
Musím predsa dobehnúť,
podác začiatkom mi sľub,
koncom aleje sa stretnúť.

Kosti tisícmi kusov čo zlomených,
čerkotajúc čo cez každých,
zemi rovín nerovných.
Už vidím koniec,
slnečníc aleje.

Je snáď už tam?,
či v smrť čas,
až dovtedy ho vyčkám?,
i potom zemi sa poddám,
navždy hliny základu odovzdám.

Vnútrom telo krvou zaplavené,
vykrvácaním, žily pretrhnuté,
hlava čo podopretá i tak sa trasie.
Len očí ťažkosťou prevraciac,
pozorujúc či už kráča.

Cítim len chlad čo tiahne sa vhor,
od strpnutých čo,
nehybných prstov.
Prosím ťa príď!,
i radšej nie.

Tupý čo výkrík nebohých,
v bôli vzlykanie posledného výdychu.
Z posledných síl počúc krok,
dobiehác mu,
je posledným víťazom.

Čo ruky mu kostnaté,
pochytia telo padnuté.
Vezme čo spojené,
duše čo s telom prepojenie.
Ďalší dedič tejto pláne!,
to znejúc čo vykríknuté.