Tá krása vnútornej piesne

Tá krása vnútornej piesne

Keď sa územiu tomuto neprebudím,
už ma nebuďte.
Idem s Ním,
s Najvyšším z vyšších.

Len vlastný text.
Kde myšlienka čo,
len tak zbehla mysľou.

Niekedy sa cit dá vyjadriť,
v textoch húfu slov,
inokedy nenachádzaš slabík,
je talentom občas vyjadriť,
čo sa cíti,
pretože niekedy sám nevie,
čo vlastne cíti.

Počuješ vnútrom padáť skál,
nie?, buď rád,
zatiaľ sa nerúcaš.

I hlas čo môže sprevádzať,
hlasiviek tras,
nie slabosť to preukazaná,
lež kedy už prelomená hranica,
večného mlčania.

Nehľadaj dušu,
ona nestratila sa,
lež ty možno vyšiel si,
z vlastného bludiska,
ona ťa neopustila,
lež spomedzi stien vyviedla.

Hĺbky temnôt čo nezriec svetlá,
obrovských jám čo tiahnúc sa vdol,
ako červia čo diera,
nevidíš ale konca,
ako môcť ti znať,
že ni kus tam svetla?

Tá surová krása,
hraného úsmevu,
koľkých rokov trvania,
až nacvičil si to do dokonala?

Rezonancia ozveny,
kto ozýva sa, va sa, sa sa,
netušíš?,
nik iný, že nie je tam,
či možno,
kto odpovede slov podal?
Ja ja som tu,
ty si ma našiel,
myslel som, že si zabudol.

Skutočnosť odrazu,
ako tedy možným,
že v odraze zrieš,
to čo za stenou ukryté,
vidí odraz viac,
či len ty nevzhliadaš?

Preč filozof skúma,
čo znamená láska?,
snáď len čímsi to čo nepozná,
čo za socha živiac ho ako socha,
že sám núteným bol,
kameň zo seba zošúpať?

Až jasný pohľad uzrieš,
kedy východu uzrieš,
slnca čo lúčov riek,
čo páli chlad nocí,
i my čo zmrazení,
kvitneme ako slnečnice.

Dojmem sa pravdaže,
moja úroveň hraníc citu prekážky,
je už úplne nulová,
viac nieje imúnnosť voči tomuto,
len prosba,
Prosím viac neraň ma.

Rana za ranou,
ako to znášaš každým časom?
Kto vyslovil, že to znášam,
možno, že ešte len stále,
pevná čo nosiac mi maska,
máš pravdu ale,
nového úsmevu nutné zakúpiť,
Nevieš koľko to stojí?

Sila v slabosti chvíľ,
kráčaš povrchom bojísk,
krídla už,
na tisíckrát prebodli
Tá rudá krv čo steká,
vyčkaj chvíľu,
nech môcť mi to obviazať,
veď počkaj boj ti počká,
i tak proti si ho vedieš.

Počuješ zvon?,
ako krásne sa ozýva,
odkiaľ len strana,
odkiaľ prichádza.
Z druhej strany čosi rynčí,
ten škrípot či snáď krik.
Odkiaľ strana ale tá,
i odkiaľ tá,
dokáže ktos preukázať?

Možno, že len večne,
hrnieme sa po prúde,
neuvedomujúc si,
že proti prúde nájdeme,
prameň čo vyvretým.

Pravosť bohatstva,
pravosť pravdy i pravosť lži,
v čom je pravda,
kedy i cez lož dokážeme ju podať?,
v čom je pravda,
kedy cez ňu dokážeme zradiť?

Konáš no ja to nevidím,
vravíš no ja to nepočujem,
dvíhaš no i tak,
v jamu opäť kráčam,
i opäť rovnakým konáš.

Toľkých množstva oceánov a morí,
i tak prúd sa delí,
vlna prebíva vlnu i tak sa nezrazia,
slanosť jedných i druhých,
i tá ich predsa nespája.