Ilúzia citu

Ilúzia citu

Márne hľadám zbytky síl,
keď nespávam v časoch nočných.
Vídam ťa v snoch vždy ale sa vytratíš,
v bdelých čo dňoch byc ti nevzhliadný.

Cítim ti rúk čo vrelých dotykom,
kedy ale uzriem, že oči uzavreté momentom.
Tak veľmi ťa bolí chvíľa,
ruky čo kedy sa ti dotýkam?

Jediný dotyk páli sťa láva,
nečuď nech ti, magmu vo mne vyvrievaš.
Čo kedy chvej nastaným,
povrchom tela celým,
cez vĺn čo pohladením.

Ako môcť kto len tohto by tušiť,
srdce, že rytmom nezastavenia bude búšiť.

Každým dňom každou nocou,
snívam túžbou jedinou.
Uväzni má v svoj žalár,
i zahoď kľúč kdes v priepasť.
Zastaň sa mi po boku,
už poznám vlhkosť ti bozku.

Čo chybou ale snáď,
že len súčasťou si mi predstáv.
Večne sa strácaš
kedy bokom,
kedy pohľad uhýňa čo i len chvíľou.

Sen čo prinavracia sa späť,
preč najväčšia to bolesť?
Upadám už viac nezvládam tohto,
vzdávam sa predstáv čo i tak nie skutočnosťou.

Kedy pery odrazu ale schytené,
ukryté vrchom cudzích pier.
Čo ruky veľké hlavy zad i chrbta uchytác,
kedy až prebiehác čo pálivý mráz podávac tepla.

Kde realitu momentom skúmam,
vlastná zreň kedy neveriac.
Ožil sen bol čo len predstavou,
i predstava odrazu skutočnosťou.
Stojí predomnou, do jeho očí hľadím,
ako to, hoc viem, že je ním.

Ponechala som ťa ísť,
i ty rozhodol si sa zo sna výjsť,
súčasťou mnohých si mi realít,
kedy tentokrát už skutočných.