Ranná hviezda

Ranná hviezda

Vyšla oblohou,
nie oblohu ožiariac žiarou,
hviezda čo rannou.

Rosa mnohým studenou,
vstúpiš i stratí sa,
mnoho odrazov.

Lesk kvapiek striebra,
uchytených ako ozdoba,
i predsa sa nepustia.

Kráčaš ty polnica,
tvoj pohľad chladný,
ako by lov sa zbiehal.

Zvádzaš kvety nocí,
pre teba obraciac sa v lyk,
tenkých stoniek bledých lupení.

Nestojíš o lúku, les či rieku,
lež čo miestom tančiac vílu,
o hviezdu čo rannú.

Unikla ti zas?,
v očiach plameň, že máš,
chlad čo nosíš, že prudší.

Mesiac strieborný,
mnoho hviezd ti v okolí,
vzhliadáš jedinú čo ukrýva sa v pohorí.

Celá obloha ti kraj,
no zemou preň si zavítal,
pre hviezdu čo upadla.

Upadla včera či predvčerom vdol,
čo uzrel ju ktos i zaželal si čos,
v mene želania stratil sa los.

Výhra čo stratenou,
čo upadlá, viac neuzrená mesiacom,
mesiac, ti vlastným to pravidlom.

Uzrel si víly čo stratenou,
oblohe nočnej čo hviezdou,
vládca co polnočnou chvíľou.

Čo jazeru okrajom,
strháva zo seba šat,
čo posiatý striebrom.

Ako nahá v rosu,
uložiac sa bez hviezdneho prachu,
snažiac pochytiť sa nového šatu.

Uchytil si ju v predstihu,
kedy ni šat nový nenabral podoby,
takto kde jediný nie kryt.

Rosa zmáčac im nohy,
on zahaliac ju vo vlastný plášť,
žiadác hviezdy by sa prinavraciac.

Víla odmietac ponuky,
uhodiac v zem plášť vládcu čo nadetý,
i poberuc odev novej podoby.

Kde tisícich rosy kvapiek,
stvoriac sa z jedinej z tisícich hviezd,
zozbieral kedy jednej každej.