Osnova masky

Osnova masky

Keď spievaš,
vravieť nezmôžeš.
Tón slov,
nie slová čo vyriekneš.

O návštevník snov,
čo čiernym rytierom.
Pokúšaš sa spievať popod vežu,
i keď balkónom nik nestojí.
Naslúcha za závesom,
v taji ti slov.

Nesmiem,
preukázať tvár.
Ponechám látky kryt.
Preč len tohto?
Preč ukrytou som,
pred ti pohľadom?

Nedokážem,
hľadieť ti pohľadom.
Predstierať toľkých hier,
ti bojísk.
Je ľúto mi,
no ja nie som štít.

Si neodbytný,
to sa cení.
Ani len slová,
že odísť ťa nedonútili.

Stojíš tam,
spod kamennej veži,
v brnení si čiernom koženom.
Meč opášaný ti bokom.
Neželám si tvojho odchodu,
nemôžem ponechať ťa ale stáť.

Kedy viem miluješ,
že inú.
I inú pokúšaš,
vzhliadať sa vo mne.
Nie som ňou!
Koľkýlenraz,
nutným zopakovať?

Snáď odmietla ťa opäť,
že vo mne náhradu hľadáš?
I ostáva v skrytí.
Až pochopí jedinečnosť,
nik nemôcť nosiť cudziu,
že tvár.

Nik nemôcť,
pravidla zameniť.
Až tedy sa,
odhalí.

Rytier už pochopil si snáď?
Zbytočným,
že ti veže rúcať,
v ktorej ktos ukrýva sa,
čo neráči ti sa preukázať.

Kedy on ale neustáva,
vraviac.
Musím jej prezradiť,
i musí spoznať.
Už nie som, že slepý,
že v nej uzriem tú kým je.
Už viac nepriložím,
meč jej hrdlom by,
riekla je kýmsiže iným.
Existuje šanca,
či nie?

Vykukne spoza záves,
i vidí rytiera stáť.
Čo zamyslenie,
ona podáva.
Skutočné ti,
slová či nie?
Netuším.
Rytier,
nie lož,
to čo si vyslovil?