Odpustok

Odpustok

Neľutujem jediný čin,
ktorý bol kedy vykonaný,
neľutujem jediného hriechu,
čo bol spáchaný.
No i tak verím,
že mi ich odpustí.
Som hriešnik,
no pre teba.
Kde ty chvíľou mi si bariérou,
i nakoniec mostom.
Som ten čo pre teba,
zatína meč.
I najvyšší pozná,
čo vnútrom mi znamenáš.
Anjel čo zložil krídla,
by mi ich daroval.
Dáma dnes čo zahalená závojom,
kedysi nebies anjelom.
Stal som sa pre teba rytierom,
i keď služby tejto dávnom ukončenie.
Nanovo obnovil som sľub,
povzdvihnuť meč,
ako zbraň sily čo obrannú.
Krvi polia pocítili preliatia,
tam ukončilo sa súboja.
Stojím opäť ale zas,
územím tohto zlyhania.
Môcť obnoviť pád,
no bez pádu tentokrát.
Dáma vedúc rytiera vpred,
držiac v spoji cez dvoch polí hraníc.
Ruky spojené,
tentokrát nevedie boj sám.
Pre neho závoj zhodila,
jediný kto uhliadol jej tvár.
Anjel nie padlý,
dama v poboku mu státi.
Rytier meč viedol čo pre krv preliatí,
dnes nie ale preto vedeným.
Brnenie čierne,
i krídla krvou čo nasiaknuté.
Čo v vhor vzhliadnutý ich účel,
najvyšší, jediný vydal povel.
Obom krídla nutnými stŕhnuť,
by nové môcť v puku vyklíčiť.
Jeden i jedná po boku,
zbraňou ich spoločná čepeľ.
Rytier i dáma,
ich krídla bielšie,
ako tie čo anjelské.
V spoji kde už len obraty v tanci,
ich krokov krídel spojených.
Už nie brnenie i meč,
už nie závoj a taj,
lež rytier i dáma.