Karmínová oceľ

Karmínová oceľ

Vídam ťa v svojich snoch,
kde rýmse hradné čo,
poberajú ti krok.
Stierac krv si z brnení,
čo i tak splýva povrchom,
krv z čierňou.
Koľkých meč ti čepeľ,
podala k zemi žijúcich,
opačným svetom dnes putujúcich?
Nie kedy výčitiek,
už nie čas,
už vykonané čo malo byť.
Rytier v čierni,
tvoje oči farby ti brnení,
i tam ležíš v tieni.
Čo zhodiac ti ocele,
odev čo pod ním,
rovnakým v odtieni.
Ako i keď nahý ti stác,
čo koža čistá,
i tak krvou nečistá?
Komu tá, pre ktorú,
ochotným strhnúť zo seba si kožu,
by neuzriec ti vinu?
Pre koho tieň ťažký,
odkládaš bokom,
tej snáď čo ti svetlom?
Pre ňu odovzdané,
no ju i tak nevzhliadaš,
zaslepený nie hradu rýmsou.
Čo ruky bez jaziev,
tisíce ich nesú,
čo v hĺbke krv tlie.
Preč vstúpiť v miestnosť ti,
povolením má jediná,
kedy utápac ti sa v čierni nie brnení nie šiat.
Tá čo schopnou bola,
ušiť nový šat,
ti čo nahotám.
Dáma nosiac závoj čo karmínu,
látkou v taji tvár zahalenou,
jediný ty čo uzrel ju bez neho.
Čo dotyk v tme v súhre duší,
čo spoja sa v tichu,
ty liečiš ju i ona ťa.
Jej ruky čo čisté,
liečia hlbokých čo jaziev,
tratiac sa hmiel.
Ty čo ani nevnímaš,
kedy spod závoju čo,
tvár jej prinavráciaš.
Padá krok obidvoch,
jeho brnenie nekrylo,
i ju nie závoj.
Ním uchytenou,
ňou zajatý,
vo vlastnom zvolení.
Čo blízkosť,
nie priestor medzi nimi,
jedine v pohľade tvári oproti voľnosť.
Kde múry hradieb miznú,
sú len oni i nič viac,
len on rytier i ona dáma.