TK:78/34

Víla bezsných snov,
ako môcť ti snívať bez výjavov?
Samá vedie loď po rieke prúdu,
vyhýba sa okrajom uzrieva mátohu.
Nočnou čo morou zmáta čo sna,
v prúd kde iskier uniká.

Uzavrieš svetla,
i nastane tma,
ako len kráčaš,
kedy vlastného tieňa nevzhliadaš.

Otázkou,
či tieň ti vlastný,
vlastným ti tieňom?
Dvoch siluet odraz tmavý poberá,
jeden ťa následuje,
i druhý potkýňa.

Unikaj!,
ale kam?
Nechoď!,
no zostať ti stáť?
Slová nezmyslu,
podáva myseľ čo nespáva,
bo mátoha morami spánku strháva.
Stojím či kráčam?,
netuším.

Nedokážem snívať,
pretože nespím,
len lôžou nemo ležím.
Oči uzavreté,
telo nie ale mŕtve,
lež ležiac v kolme.

Pridlho spí naprázdno,
stroj kedy pípa v postraní,
podávac srdcu nie vlastné údery.
Upadá v hlbší kómat,
kde bokom prebiehác porád,
stroju by odpojiť i nechať ho ísť.

Plač bo mnoho zanechal,
on už ale nepočuje,
hlásny výkrik plaču svojej ženy,
či tras, dotyk bočný od si detí.
Stroj pípa ešte na niekoľký krát,
kde správa už ale podpísaná,
prepúšťacia i pohrebná.

Stroj zlyháva!,
nie, nezlyháva,
len ho vypli z prúdu.