Koža kráľa

Čo kráčaš cestou,
no nepoznáš smerov,
každý vraví, že si zabudol,
no tadiaľto,
nikdy nepodal si krok.

Pomedzi stromy ukrývaš pohľad,
v územi tieňa vrhnutým čo z jaseňa,
kde koreňmi stredu parožie jeleňa,
zhodil kráľ koruny násilím či pre pád?,
ako by niet v otázke možnosť iná.

Len útek a lov,
prenasledovaný svorkou,
čierných čo vlkov,
jeden ale vyčnieva z radov,
zachránil kráľa radou.

Čo parožie zložené jeleňa,
sám vlk naložil vrchom si temena,
prepadnúc vlastného si svorka,
i keď znác im kto pod sa ukrýva,
že jeden z vlastných im rás.

Vlk čo čiernejší z čiernych,
unikol z lovu rošád šachových,
kde ale nemôcť už parožia zložiť,
zrástli mu so srsťou neoddelení,
nie kosť čo tvora zhodená lež koruna.

V svorke zraku už vo veky iný,
zradil ich či len pochybil?,
nik blízkom mu nekráča,
neráčia by byť preň zradca,
pre toho čo vlk samotár.

Zradil?, nie,
pochybil?, nie,
Tak čo tedy?,
lež pomsty zložil,
čo voči ním nosil.

Vlastní usmrtiac mu,
otca i matku,
vlčicu čo mu vyvolenou,
i stŕhnuc hlavu mu vĺčaťu,
roztŕhnuc ich ako kus obedu.

Svorke ostal súčasťou,
len by zložil plánou,
zoznámiac z ich sa slabinou,
vodcom čo nákazou,
rozdávac čo príkazov.

Už pozná ich slabosť,
vlka čo zošedivel časom,
nie žila tlejúc mu už silou,
bunky čo šedé lež šialenosťou,
odhaliac vodcu plánov.

Čo nocou luny vodca zvolal svorky,
by odstrániac prečnievajúcej chyby,
no vlk čierný pripraveným,
zložil srsť čo odtieňom čierným,
čo ako vlk skálou odtedy stác bielý.

Mesiacu výtac sám,
ako vlk samotár,
vzhliadac mu hviezd,
čo dobou,
potratil.