Tok háju jaseňu

Čo nie smutná tvár,
čo nie živý pohľad,
viac nevzhliadaj.

Spred dekád tisícročí,
kde riek už nie tok,
poznác len rýmsi,
čo zabudla krok.

Lež lišajnik,
dlaždíc obrásta,
čo oproti hombikálka.

Švih čo pohľad vhor,
v ryhách po státi,
upadol.

Drevo práchnivie,
i červotoč odišiel,
ponechác vrytých hesiel.

Neodídem ja,
ni ty,
pár duší nevinných.

Zlomil sa taj,
vpúšťac sa k odletu,
nepoznác horizontu.

Čo krídiel spúšťac vdol,
tým,
čo už sa nevrátia.

Čo rýmse vyčkávac,
opäť dvoch čo rúk,
prúdu uchýtac.

Čo kameň prelomil sa vpred,
zachytiac pár,
vpred tok čo prudký ich niesť.