Na pošte

Dnes som bol na pošte poslať pohľadnice z Indie.

Pošta je celkom schovaná, nie je ju vidieť z hlavnej cesty, ale nakoniec po pár doporučeniach som ju našiel: malú miestnosť na polovicu oddeľuje pult. Starý, z masívneho dreva. Na strope sú prilepené jašteričky a primontované dva ventilátory, ktoré sa nehýbu.


Je tu teplo. A dusno a prašno. Na strane zákazníka visí po ľavej strane obrovský kalendár s architektonickými skvostami Európy z minulého roku, kalendár sa zastavil v júni pri Eiffelovej veži, veľký obraz Hanumána, pod ním sú jemu odovzdané dary ako prejav vďaky za tento deň (dnes sú to kokosy, banány, cukríky a fľaša vody). Na podlahe čakajú desiatky ešte nevyslaných balíkov. Prekračujem ich a zaraďujem sa do rady. Akonáhle si ma všimne úradníčka, prikáže spustiť ventilátor. Za okienkom vidím okrem nej ešte troch chlapíkov. Jeden, sediac na zemi, pripravuje čaj, druhý v mažiari melie nejaké koreniny, tretí sa pripravuje na odchod. Ale pomaly. Skutočne si dáva na čas ukladaním listov do igelitky.
Predo mnou čakajú traja ľudia.
Čakám v rade pol hodinu a za ten čas sledujem ako chlapík stále pripravuje čaj, druhý melie akési koreniny v mažiari a tretí sa stále pokúša odísť s listami a malými balíčkami v igelitke. Nedarí sa mu, lebo neustále sa mu niečo nezdá. Raz to je smietka na jeho oblečení, potom zoradenie listov nahádzaných v igelitke, takže ju opäť vysype a skúša nájsť efektívnejší spôsob rozdelenia.
Hanumán má stále dary pri sebe, takže je všetko v poriadku.
Ventilátor stále funguje. Prichádza pes, ľahne si v rohu miestnosti a jeden balík použije ako vankúš.
Prichádzam na rad.
„Chcel by som poslať pohľadnice...", začnem bodro.
„Kam?"
„Do Európy."
„Kam?"
„Poland."
„Holland," povie si pre seba pani za pultíkom a prstom zabije mušku na starom monitore. „Ok"
„Nie, Holland, Poland." odpovedám.
Toho sa chytí skupinka Indov za mnou, ktorí ma už od začiatku neskrývane pozorujú.
„Holland! Girls!", vykríkne jeden.
„No Holland, POLAND!", odpovedám.
„A pope?"
„Yes, pope."
Všetci mi venujú rozžiarený úsmev.
„Holland better, girls there, night live...," ozve sa jeden zo svetobežníkov stojacich za mnou.
„Holland, Holland,...sorry... Poland, Poland...“ hundre si pani za pultíkom, ale som si istý, že vie o akú krajinu mi ide.
Je len zvedavá a chce sa porozprávať „Odtiaľ si? S kým susedíte?"
A ja si ani neuvedomím ako, ale už som v pasci.
„No... ja som zo Slovenska, moja žena je z Poľska, iba chcem za ňu poslať pohľadnice".
„Slovensko? To je Európa?"
„Jasné, ale to s tým nemá nič spoločné.“ Skúšam rýchlo vycúvať, uvedomujúc si svoju chybu...
„Slovakia, Poland, Holland...,“, pani teatrálne krúti očami a zrak jej skončí na starom kalendári. „Máte tam Eiffel tower?"
"Nie, Eiffel tower je vo Francúzsku."
Za mnou sa ozve unisimo údiv asi desiatich mužov: "Ooo, French!"
„Čo tam je teda?“ zaútočí na mňa žena za pultom.
„Kde?"
„In Slovakia."
„Tatra Mountains a borovička," odpoviem rýchlo a bez rozmyslu.
„... and in Poland?"
„Pope, Tatra Mountains, Warsaw..."
„Tatra Mountains sú tam aj tam?"
Snažím sa zorientovať, ale veľmik mi to nejde: „Sweet heart, ja chcem len poslať pohľadnice..."
„A kde je presne Nemecko?," opýta sa chlapík za mnou a druhý mu hneď kontruje: "ty si Rus?" a napodobní pitie z fľaše..
"Nie, nie, Európa má viacej štátov, každý je iný...", zrazu si uvedomím, kam má dostali. Okolo mňa polkruh, ja niečo vysvetľujem a oni na mňa hľadia ako na mimozemšťana.
"Je Európa drahá?"
"Zoberieš ma tam? Dám ti email."
"Ja kontakt na FB."
"Kde bývaš?"
"Koľko máš rokov?"
"Čo robíš?"
Praskne pečiatka.
Pani úradníčku to prestalo baviť a začne pečiatkovať pohľadnice.
"Poland, Poland, existuje taká krajina?" mrmle si.
Európa v skratke.
Podá mi naspäť pohľadnice a známky. Povie, aby som si ich nalepil sám. Moc sa mi do toho nechce: Oblizovať ten lep, keď už sa ho dotklo štvrť Indie.
"Ja to spravím," vykríkne jeden za mnou stojaci chlapík.
"Nie, to nebude treba," hovorím a vytiahnem fľašu s vodou a tak namočím známky.
"OOo Európa! Aha!". povie mi jeden z nich, prehne sa cez pultík, zoberie hárok známok (cca A4) a celú ju začne oblizovať, akoby na nej bolo LSD a on má poslednú možnosť sa stripovat pred očami policajtov.
"Takto sa to robí." povie so zlepenými perami.
"Ok." myknem plecami, lebo už ma fakt nič lepšie nenapadá.
"Hoď to vonku do košíka," povie pani a začne sa venovať ďalšiemu zákazníkovi. Všimnem si, že vypne ventilátor.
Traja chlapíci mi vytrhnú pohľadnice z ruky a posvätné, držiac ich vystrenými rukami pred sebou, ich hodia do umelohmotného koša pred vchodom.
"Idú do Európy...Pozdravy z Goa." mrkne jeden z nich na mňa a ja sa rozosmejem.
"Môžem sa tam podpísať?"
"Nie."
"A ja?"
"Ani ty nie."
Vonku je teplo, vidím ako sa vznáša červený prach. Pes vyjde z pošty, pretiahne sa a pozerá na mňa. Myknem plecami.
Hádam pohľadnice prídu.