Rozprávka, 2. časť

„Dobre, na dnes to už môžeme nechať. S hlbokým poľutovaním vám musím pripomenúť, že zajtra končí vyučovanie už o jedenástej.“ Po týchto slovách to medzi nimi vzrušene zašumelo. Ani ja som nezadržal úsmev. V hĺbke duše som bol rovnako lenivý ako oni. „Vidíme sa zajtra ráno na zápasoch,“ pokračoval som, „a popoludní uvítame pomoc každého z vás pri prípravách osláv. Nie je to síce zaplatené, ale Solana vám to určite vynahradí na deťoch.“
» autorka: Soleil
„Môže byť, že sa mýlim. Teraz máš šancu to dokázať,“ usmial sa na mňa.

Oplatil som mu úsmev so slovami: „Priprav sa, lebo po mne pôjdeš ty!“ A začal som si odopínať opasok s mečom. Moji chlapci ma v tej chvíli povzbudili potleskom. Bolo od nich milé, že mi tak verili. Ešte milšie by bolo, keby som spravil aspoň štyridsať klikov. Nevedel som odhadnúť, koľko ich naozaj zvládnem. Pri každodennom tréningu sme ich s Brenom robili vždy len tridsať naraz. Pokračoval som rozopínaním koženej vesty. Mal som istú slabosť pre zbroj - záležalo mi na tom, aby mi každý diel poriadne sedel, takže moja vesta, rovnako ako chrániče predlaktí a chrániče nôh, niesla množstvo praciek, ktoré bolo treba rozopnúť.

„Ty kým sa vyzlečieš, tak tá tvoja dáma aj zostarne...“ neodpustil si môj kamarát ďalšie podpichnutie.

„To je súčasť predohry,“ nedal som sa. Spoločné dospievanie nás vzájomne naučilo reagovať pohotovo na každú somarinu. Nakoniec som si vyzliekol aj košeľu, lebo som vedel, že sa zapotím, a podal som celú kôpku šiat Brenovi.

„Rátaj, ty zradca!“ prikázal som mu ešte a už som sa skláňal k zemi za hlasnej podpory študentov. Kľakol som si, ešte raz som sa zhlboka nadýchol a vzápätí som sa do toho pustil s plným nasadením, a Bren mi kliky nahlas počítal.

Zo začiatku to šlo celkom ľahko. Ja aj Bren sme sa držali zásady, že chlapcov najlepšie motivujeme vtedy, keď budeme robiť všetky cvičenia spolu s nimi, namiesto vydávania strohých príkazov. Toto nás udržiavalo v obstojnej forme. Už som bol na štyridsiatke a zatiaľ som mal síl dosť, ale to sa od nás aj očakávalo, že vydržíme viac ako študenti. Môj najlepší žiak Nayden ich spravil naraz šesťdesiat. Povedal som si, že to je hranica, ktorú musím pokoriť, ak si chcem zachovať povesť. Bolo to už pekne dávno, čo som ich naposledy urobil toľko naraz.

„Päťdesiatšesť... päťdesiatsedem... päťdesiatosem... päťdesiatdeväť a... Šesťdesiat! Hej, priateľu, neprepínaj sily! Nie, že ťa tu vystrie!“ škeril sa Bren. Vedel som, že moja česť je už zachránená, no mohol by som sa premôcť ešte k jednej desiatke. Moje tempo bolo teraz výrazne pomalšie ako na začiatku, cítil som, že aj svaly už majú dosť, no silou vôle som so zaťatými zubami pokračoval.

„Dobre, dobre, to stačí! Vieš, že už nie si najmladší,“ snažil sa ma Bren uchlácholiť. Všetci okolostojaci už rátali spolu s ním:

„Šesťdesiatosem... šesťdesiatdeväť... sedemdesiat!“ kričal dav. Po poslednom čísle som sa celý spotený zrútil do prachu a prevalil sa na chrbát. Horko – ťažko som vyjachtal:

„A ešte... by som pokojne... mohol spraviť... ďalších sedemdesiat.“ Ledva som lapal dych, ale všetci chlapci uznanlivo tlieskali. Všimol som si spokojný úsmev na tvárach mojich zverencov. Nemusia sa za mňa hanbiť.

„Máš šťastie,“ povedal Bren sucho.

„Šťastie?! To sú roky tréningu!“ uvádzal som veci na pravú mieru, kým som sa ešte celý zadýchaný dvíhal zo zeme. Bren sa len nedbanlivo usmial, tak ako to mal vo zvyku, a hodil mi kôpku mojich šiat.

„Poďme, chlapci!“ a odvádzal si preč svoju skupinku.

Znovu som pozrel na hodiny na veži. Ručička bola už takmer na päťke. Natiahol som si košeľu a potom som sa otočil k mojim zverencom.

„Dobre, na dnes to už môžeme nechať. S hlbokým poľutovaním vám musím pripomenúť, že zajtra končí vyučovanie už o jedenástej.“ Po týchto slovách to medzi nimi vzrušene zašumelo. Ani ja som nezadržal úsmev. V hĺbke duše som bol rovnako lenivý ako oni. „Vidíme sa zajtra ráno na zápasoch,“ pokračoval som, „a popoludní uvítame pomoc každého z vás pri prípravách osláv. Práce je dosť. Bude sa nám hodiť každý chlap. Nie je to síce zaplatené, ale Solana vám to určite vynahradí na deťoch.“ Úmyselne som použil ošúchanú frázu, ktorú často spomínali starí ľudia. Študenti sa pri tých slovách len ironicky pousmiali, ale nenamietali. Na oslavy sa tešili všetci a každý chcel priložiť ruku k dielu.

„A samozrejme, aj u veliteľov budete mať za to veľké body k dobru,“ dodal som ešte, na čo sa znovu mnohí z nich uškrnuli. Asi už pochopili praktické využitie týchto bodov.

„Pekný zvyšok dňa, chlapci,“ poprial som im napokon, študenti sa mi tiež pozdravili a odchádzali z cvičiska.

„Toto je podľa teba tréning?!“ vynoril sa pri mne odrazu jeden z veliteľov. „Takto sa Lorik nič nenaučí! De Ravin ťa neplatí za to, aby si sa počas vyučovania zabával a predvádzal ako malý chlapec. Sú určité pravidlá a ty by si mal byť prvý, kto ich dodržiava. Ty by si mal ísť ostatným príkladom! A ešte si ich aj pustil skôr! Doteraz som to neriešil a všetky tvoje ľahkovážnosti som prehliadal, ale mám čoraz silnejší pocit, že budem naozaj musieť Bergqvistovi porozprávať o tvojom počínaní.“

Bol to Oleg vo svojej dokonale vyleštenej zlato-bielej zbroji. Na jeho rýpanie už boli zvyknutí všetci a brali ho jedným uchom dnu a druhým von. Ani ja som nemal práve chuť púšťať sa s ním do hádky. Vedel som, že by to bolo aj tak zbytočné a nikdy by som ho nepresvedčil o svojom názore. Ale byť na neho milý a hrať pokorného, to mi bolo proti srsti.

„Dobre Oleg, máš pravdu. A keď za ním pôjdeš, odkáž mu, že som si u neho predvčerom zabudol opasok s dýkou, keď som tam spal, tak by si mi ju mohol priniesť. A ešte ho popros, či by mi nemohol poslať fľašu Daalskeho modrého.“

Pár mužov, ktorí sa ešte nachádzali v dostatočnej blízkosti na to, aby tento rozhovor počuli, sa tlmene zasmialo, čo spôsobilo, že urazený Oleg s frflaním odišiel. Obzrel som sa po cvičisku a videl som, že Bren už svoju skupinku tiež rozpúšťa. Pustil som sa do upratovania.




„Možno by si na malého Lorika nemusel byť až taký prísny.“ Ozvalo sa mi za chrbtom, keď som ukladal drevené meče do stojanu v zbrojnici.

„Lebo je to De Ravinov syn?“ reagoval som chladne.

„Lebo je to len chlapec?“

„Bren, ten chlapec a jeho kamaráti si robia z Rodana posmešky odkedy k nám nastúpil. Veľakrát si ho počkali po vyučovaní a zmlátili ho tak, že chodil do školy celý modrý. Povedal mi to Manu. Kradli a ničili mu veci. Pľuli na neho. Ošťali mu jediné šaty, ktoré mal. Dali mu do misky s jedlom hnoj a neviem, čo ešte. A nikdy ich za to nikto nepotrestal. Jeho otec si myslí, že vzdelanie môže svojmu synovi kúpiť. Možno sa to naozaj dá, ale nie u mňa. To sa De Ravinovci prerátali. Lorik je lenivý a nemá ani štipku talentu. Ak chceš, pokojne si ho ber. Rád ho vymením za hociktorého z tvojich žiakov.“

Keď prišla reč na Lorika, stačilo mi ozaj málo, aby som sa prestal kontrolovať.

„De Ravin verí tvojim schopnostiam viac ako mojim. Preto si ťa vybral. Ale ty si sa rozhodol jeho syna zničiť.“

„To som na neho ešte mäkký!“ bránil som sa. „Zaslúžil by si oveľa prísnejšiu výchovu. Ja takéto správanie vo svojej skupine trpieť nebudem. Mohol radšej zostať u Olega. Tam by bol spokojný.“

„Myslím, že to pochopil už prvý deň, keď u teba nastúpil. Prišiel o všetkých svojich kamarátov, ktorí by sa ho mohli zastať, a ocitol sa zrazu sám a bezmocný uprostred svorky vlkov. Nepredpokladám, že chudák Lorik niekedy túžil prestúpiť k tebe. Skôr si myslím, že to bolo želanie jeho otca. A viem, čo vidíš, keď sa pozrieš na Rodana,“ pokračoval Bren zmierlivým tónom. „Je to dobrý chlapec, veľmi šikovný. Je od teba šľachetné, že si sa postavil na jeho stranu. No pokiaľ viem, tento rok si na neho ešte nikto z Lorikovej partie netrúfol. Len sa na neho pozri! Dokáže sa už o seba postarať sám a keby došlo ku konfliktu, zmlátil by skôr on ich ako oni jeho.“

Ako som ho počúval, musel som uznať, že v jeho slovách bol veľký kus pravdy.

„Myslíš, že to preháňam?“ spýtal som sa.

„Len trochu,“ priznal Bren s jemným úsmevom.

„A tých sedemdesiat klikov si ma prinútil urobiť za trest?“

„Čiastočne, ale za mňa ich nemuselo byť toľko. To si si vymyslel ty sám. Navyše poslednú dvadsiatku si aj tak flákal,“ škeril sa.

Hlboko som vzdychol. „Dobre, tú záležitosť s Lorikom prehodnotím.“

Bren spokojne prikývol a náhle zmenil tému: „Aké máš plány na dnes večer? Ideš sa konečne vykúpať?“

„Hej, idem.“

„Veru, to ti nezaškodí. Už sa mi zdalo, že sa začínaš nejako opúšťať. Si zarastený ako lykonický pútnik a cítiť ťa na desať krokov,“ zaškeril sa znovu.

„Ty spíš doma každý večer a tiež si cítiť, tak by som sa veľmi neozýval,“ neostal som mu nič dlžný. „Už si bol kúpiť tie klince a ostatné hlúposti?“

„Klince sú to posledné, čo ma teraz trápi. Som hladný ako vlk. Preberieme to pri jedle. Poď už!“
Tipů: 0
» 18.01.21
» komentářů: 0
» čteno: 82(1)
» posláno: 0


Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
Předchozí: Rozprávka, 1. časť | Následující: Rozprávka, 3. časť

© 2011 - 2021 libres.cz | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku
Ceske-casino-online.cz

Online hry zdarma.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.