Jakub M. - Tiene budúcnosti I. Pútnik (1 - 12. kapitola, úryvok)

Postapokalyptický svet, mágia, meče a boj za záchranu sveta. Prvý úryvok z prvej knihy trilógie...
» autor: crutcher
Prvá kapitola

Prichádzal za súmraku. Zúrila snehová víchrica a zhrbenému pútnikovi sa na chvíľu odhalila unavená tvár, na ktorej sa ostro vynímali prenikavé, zelené oči. Oblečený bol v hnedom kabáte, pevne obkrútenom okolo pása, ktorý mu divo vial okolo nôh. Zastal iba na chvíľu, keď sa mu z vrecka ozvalo tiché zavrčanie. Siahol do kabáta a vytiahol z neho drobnú, chlpatú guľku.
„Prebehni sa,“ zašepkal a ďalej sa predieral cez hlboký sneh, pričom jeho spoločník zmizol v závejoch.
Po pár kilometroch zastavil pri krivo stojacej drevenej tabuli.
„Slnečné mesto,“ s námahou preslabikoval vyblednutý nápis a začal sa smiať. Slnečné mesto. Naozaj príhodný názov v tej dobe. Uplynul už dlhý čas, odkedy naposledy cítil slnečné lúče na tvári.
Otočil sa a pozrel späť do tmy, odkiaľ doliehalo tlmené hrmenie. Unavene si prešiel rukou cez oči a na moment len nehybne stál. Spamätal sa až na silný nápor vetra, ktorý sa ho vytrvalo pokúšal zhodiť z nôh.
Vykročil rýchlo ďalej. Snehu ubúdalo a cesta bola čoraz schodnejšia, hoci naďalej stúpala. Prikrčil sa a prešiel do zakrádavej chôdze. Po stranách sa začalo objavovať pár drevených domov, avšak zo žiadneho nevychádzalo svetlo a z komínov sa nekúdolil dym.
V tom momente sa pár metrov pred ním zjavil neurčitý obrys postavy, ktorá mu stála chrbtom. Strmhlav sa vrhol nabok do hlbokého závoja, pričom si zo seba zhodil batoh aj kabát. Pod ním bol zahalený v bielom priliehavom oblečení. Prikrčil sa ako mačka, svaly sa mu napäli, a s dýkou v pravej ruke sa začal pomaly prikrádať k postave, ktorá sa po chvíli natočila bokom. Postrehol, že je to nízky muž s hrubými črtami tváre, tmavými očami a územčistou postavou. Pravou rukou zvieral lovecký luk, za pásom mal dýku a nenáhlivo si poťahoval z cigarety, ktorá mu osvetlovala tvár.
Nahmatal rukou kameň a širokým oblúkom ho prehodil na druhú stranu cesty.
Muž začul šuchot, ruka mu letela k dýke, otočil sa k zdroju hluku, avšak nesprávnym smerom. Viac nebolo treba. Pútnik vyskočil a pár krokmi ticho prekonal vzdialenosť medzi nimi. Rozohnal sa a prudko udrel muža do hlavy, ktorý vzápätí v bezvedomí zrútil na zem. Skontroloval ho a vytiahol kus lana. Zručne mu zviazal ruky a nohy, prehodil si ho cez chrbát a odniesol ku skupine stromov, ktoré rástli kúsok za mestom. Položil bezvládne telo k jednému stromu a vydal sa vziať späť svoje veci.
Po návrate k mužovi postrehol, že sa začína pomaly preberať. Prezradil mu to jemný pohyb očných viečok, ktoré sa na chvíľu zachveli a potom opäť znehybneli. Pobavene sledoval, ako muž nenápadne pohybuje s rukami, aby sa uistil, že je naozaj spútaný. Ihneď zistil, že to, čo sa prihodilo, je skutočné. Hneď po tom opäť zmeravel, telo sa mu mierne uvoľnilo a zdanlivo nehybne sedel opretý o strom. Čakal na svoju šancu. Jeho väzniteľ sa však ponáhľal a vytiahol mu handru z úst.
„Kedy ťa má vystriedať ďalšia hliadka?“ ticho sa spýtal pútnik, ale muž nereagoval. Naklonil sa k nemu a zašepkal mu niečo do ucha, načo muž prudko otvoril oči a prikývol.
„Bude to lepšie pre nás oboch,“ povedal pútnik opäť normálnym hlasom. „Ak však čo i len raz zakričíš, pretnem ti hrdlo dýkou.“
„Ja...,“ začal muž, ale pútnik mu prikryl ústa a ostražito pozeral po okolí. Niečo sa mu na tom tichu nepozdávalo. Vstal, podišiel k batohu a vytiahol kušu. Nasadil šíp a prikrčene prebehol celé okolie, pripravený zareagovať na akýkoľvek útok. Stopy v snehu nenašiel žiadne, okrem jeho vlastných. To však nič neznamenalo. Mohli byť hocikde. Poobzeral sa po korunách stromov, na ktorých nebol ani náznak lístia. Len holé, ošarpané a spiace stromy.
Rozhodol sa vrátiť späť.
„Takže,“ pokračoval, „ako sa voláš?“
„Dearsick.“
Muž mu uvoľnil jednu ruku.
„Roztvor dlaň a ukáž mi prsty.“
Dearsick prekvapene vyhovel.
„V poriadku,“ prikývol pútnik a znovu ho nešetrne spútal, „kedy ťa má prísť vystriedať ďalšia hliadka?“
„Žiadna hliadka nie je nablízku,“ odvrkol Dearsick, „bol som sám na stráži. Ďalšia je na zvonici. Dvaja muži s lukmi. Okrem nich je v meste trojčlenná hliadka a stráži hlavnú cestu zo severu.“
„Myslíš že ti to uverím? Prečo ma okrádaš o čas?“
„Hovorím pravdu.“
„Nechcem ti ublížiť, ale ak to bude nutné...“ pútnik sa zamračil a vytiahol dýku so zlatistou čepeľou.
Dearsick bojoval sám so sebou, ale napokon uhol pohľadom. „V poriadku, poviem všetko, čo chcete.“
Muž mlčal. Odpoveď sa mu nepozdávala. Naklonil sa k nemu a zdvihol mu bradu.
„Čo sa deje?“ spýtal sa ho.
Dearsick iba víťazoslávne vyceril zuby.
V tom momente sa stalo viacero vecí. Vzduch preťal ostrý hvizd náhliacej sa ocele, ale to už pútnik nestál na mieste. Odskočil bokom, zvrtol sa na mieste nadľudskou rýchlosťou a v momente stál za ženskou postavou, ktorá znehybnela od prekvapenia. Pevne ju zovrel v náručí a bez odporu jej vytrhol dlhú dýku. Prerývane dýchala a triasla sa na celom tele.
„To sú mi spôsoby,“ smial sa muž, „takto nás vyrušiť pri rozhovore.“
Nešetrne ju prehľadal a keď nič nenašiel, otočil ju k sebe.
„Pozeraj sa mi do očí a o nič sa nepokúšaj,“ prikázal jej a skúmal jej tvár. Zavládlo ticho. Žena bola dosť vysoká, vyššia ako spútaný muž a iba o pol hlavy nižšia ako on. Mala svetlé vlasy, modré oči, bielu pokožku a v kútikoch očí sa jej začali tvoriť slzy. Cítila chlad čepele pritisnutej na jej hrdle. Asi po minúte pútnik ticho vydýchol a uvoľnil zovretie.
„To je tvoj muž?“ spýtal sa.
Prekvapene prikývla. „Ako ste mohli vedieť...,“ nedokončila a zrazu sa jej v očiach zablyslo. „Patríte k Löbstenovcom?“ ohromene sa spýtala.
Muž iba pokrútil hlavou.
„Rozviaž ho a bežte domov,“ povedal a začal sa baliť.
Ani sa nepohla.
„Odíďte skôr, než si to rozmyslím a nezačnem sa ťa vypytovať, ako si nás našla,“ pútnik ukázal prstom na ženu, „stále mi máš čo vysvetľovať.“
„Kam máte v pláne ísť?“ spýtal sa Dearsick.
„Obísť vaše pohostinné mesto a pobrať sa ďalej na sever hľadať jednu osobu.“
Všimol si, že ukradomky na seba pozreli. Žena chcela niečo povedať, ale vzápätí zmĺkla.
Dearsick však na ňu hľadel a mračil sa.
„Len do toho,“ ozval sa.
„Viete,“ stále sa vyhýbajúc pohľadu na svojho doposiaľ spútaného muža, „nechceli by ste sa u nás chvíľu zdržať pán...?“
„Volám sa Sam a nie, ďakujem,“ úsečne odvetil a ukázal na Dearsicka. „Váš muž sa z tých povrazov sám nedostane.“
Žena sa zdráhavo zvrtla a rýchlo uvoľnila povrazy. Dearsick sa sťažka postavil.
„Naše mesto sa nedá obísť a za ním vás nič dobré nečaká,“ sucho oznámil.
„Ja si už cestu nájdem,“ pokojne odvetil Sam a úmyselne sa zdržoval so svojimi vecami. Títo ľudia zjavne potrebovali jeho pomoc a on od nich zas informácie.
„Ak ste v tomto kraji predtým nebol a teraz ste prišli prvýkrát, navyše v noci, nemohli ste vidieť, že naše mesto leží presne v priesmyku Čiernych hôr. Nemôžete ich prekročiť iným priesmykom. Inú cestu nenájdete. Čo je však za nimi, to vám už nepovieme. Nikto sa odtiaľ ešte nevrátil.“
„Prešiel som mnohé kraje,“ nedbanlivo pokrčil plecami Sam.
„Ani to však nemení nič na fakte, že musíte prejsť cez naše mesto,“ nedala sa žena, „tam vás žiadne problémy nečakajú. Potešili by sme sa novinkám zvonku, ale chápem, že ste opatrný. Ľudské mäso nás nezaujíma, tak hlboko sme ešte neklesli.“
„Viem,“ prikývol, „tak čo tajíte?“
Žena zostala zaskočená, ale rýchlo sa spamätala a pokojným hlasom pokračovala, zatiaľ čo jej muž rozpačito prešľapoval na mieste. „Nič, čo by vás muselo trápiť, snažíme sa iba prežiť, potravín máme zatiaľ dostatok.“
„Ako ste hádam pochopili, nie som najvhodnejší spoločník pani...,“ uškrnul sa Sam.
Na tvári sa jej zjavil slabý rumenec. „Volajú ma Lauren.“
„Mal by ste ísť s nami,“ ozval sa Dearsick, ktorý sa zrejme spamätal z vývoja udalostí. „Všetci bývame v najväčšej budove v meste, teda v hoteli, máme tam všetko potrebné. Nikto už nebýva sám, nie je to bezpečné.
Sam rýchlo rozmýšľal. Z toho, čo zatiaľ počul a na základe inštinktu vedel, že títo ľudia nie sú zlí, len opatrní. Hoci nie dosť. Kto by na počkanie cudzincovi prezradil, kde sa všetci skrývajú, keď ide v prvom rade o ich prežitie? Na jeho vkus to išlo rýchlo. Príliš rýchlo.
„V poriadku, veďte ma,“ rozhodol sa.
Manželia si vymenili prekvapené, no spokojné pohľady a vydali sa na cestu späť.



Druhá kapitola


„Vravím ti, že je to možno Löbsten,“ šomral muž, cestou do mesta, „jedine tí sa vraj dostanú tak ďaleko v divočine. V živote som nijakého nevidel a teraz sa prihodí práve toto.“
Lauren sa obzrela dozadu a videla, ako pútnik zdanlivo nemotorne kráča za nimi.
„Pochybujem, že patrí k nim. Vždy som si myslela, že sú to len historky pre malé deti.“
„Mohol by nám pomôcť,“ ticho dodal Dearsick. „Už aj tak máme dosť problémov, s ktorými si sami neporadíme.“
„Prečo by nám mal vôbec pomáhať?“ spýtala sa. „Ak je pravda len polovica z toho, čo sa deje v tejto dobe, ani on nemusí byť človek. Videl si predsa jeho oči.“
„Lauren, myslíš, že robíme hlúposť?“
Pokrútila hlavou. „Čo môžeme stratiť? Mesto je tak či tak v beznádejnej situácii a my svojho syna už nikdy nenájdeme. Nezaujíma ma, čo si pomyslia ostatní. Starať sa treba o živých, nie mŕtvych. Občas treba riskovať.“
Sam počul všetko. Stačilo sa mu len koncentrovať na jedinú vec a opäť bol o niečo múdrejší. Títo ľudia, tak ako on, niekoho stratili, ale na rozdiel od nich sa rozhodol hľadať. Zrazu čosi zavetril, obzrel sa a zadíval sa na niečo v diaľke, pričom mu zelené oči stmavli a pohasli.
Pridal do kroku, kým ich nedostihol.
„Pohnite sa!“ skríkol a potlačil ich oboch zároveň. Nechápavo na neho pozreli, ale poslúchli a zakopávajúc sa nemotorne predierali cez závoje vpred.
Dearsick sa pomerne rýchlo zadýchal a otočil sa späť na Sama. „Čo sa deje?“
V tom momente sa mu zasekli slová v ústach. Neďaleko za nimi slabo blikotalo modré vábivé svetielko, ktoré sa striedavo zväčšovalo a zmenšovalo. Prenikalo cez padajúce snehové vločky a žiarilo teplým, modrým svitom plným prísľubu.
„Neobzerajte sa!“ kričal Sam márne, pretože Dearsick už zastal a civel s otvorenými ústami.
„Lauren...“ zachrípnuto zašepkal a prstom ukázal na svetlo. „To je krása.“ Vykročil späť, odkiaľ prišli, s neprítomným výrazom v očiach. Jeho žena si medzitým s úsmevom začala uvoľnovať plášť. Modré svetlo naberalo na intenzite a čoraz viac pulzovalo. Po jeho okrajoch sa nezreteľne mihali zlatisté záblesky.
Sam ich nasilu schmatol, otočil a a vliekol k mestu. Prvá sa vytrhla Lauren. Nečakane odskočila bokom a spadla do snehu. Zasmiala sa vysokým neprirodzeným hlasom, odkotúľala sa nabok, postavila sa a začala bežať. Sam zahrešil, keď sa mu vytrhol aj jej muž a v ruke mu zostal iba jeho kabát. Vo vzduchu sa niesli okrem zavýjania víchrice aj striedavo mužské a ženské výkriky. Sam sa čo najrýchlejšie pokúšal zbaviť nepotrebných vecí, aby mohol za nimi bežať.
Ako prvého dobehol Dearsicka. Úderom do hlavy ho zrazil k zemi a ponáhľal sa za Lauren, ktorá už hodný kus odbehla.
Neuvedomovala si, čo robí. Jediné, čo vnímala, bolo krásne svetlo, ktoré sa jej hrejivo prihováralo, čím viac sa k nemu blížila. Cítila sa šťastná až do chvíle, kým neuvidela zvraštenú, neľudskú tvár s telom podobným obludnému škorpiónovi. V posledných zábleskoch vedomia si uvedomila bielu postavu, ktorá ju preskočila a tvrdo dopadla na chrbát príšery. Tá sa so zavrešťaním skrútila pod jej váhou a snažila sa ju bodnúť mnohými výčnelkami svojho tela. Rev sa niesol na míľu ďaleko a nebolo možné rozoznať, kto je kto.
Sam bleskovo nastavoval čepeľ svojej širokej dýky, kedykoľvek sa ho príšera pokúsila bodnúť, bojujúc na jej širokom chrbte. Zrazu sa mu svet otočil hore nohami a roztiahol sa na zemi. Prekotúlil sa bokom a skončil v hlbokom snehu. Pár centimetrov od jeho tváre sa do snehu zaboril ostrý bodec, a len zázrakom ho nezasiahol. Horko-ťažko sa vyhrabal spod snehovej prikrývky a chvíľu balansoval na jednej nohe, keď sa pošmykol. Pocítil úder a opäť sa roztiahol na zemi.
Zmenil taktiku, uvedomujúc si nevýhody terénu. Prešiel do útoku a klamlivými výpadmi a uskakovaním sa mu podarilo príšeru zmiasť. O chvíľu bola donútená ustupovať, zmätená rýchlosťou človeka. Prikrčila sa na ôsmich nohách a hrozivo vztýčila krvácajúce, zranené bodce. Znetvorená tvár sa jej chvela žiadostivosťou a strachom zároveň. Vypúlila čierne, ľudské oči so širokými zrenicami a uprene sa zadívala na Sama, pričom vycerila dlhé tesáky. Hojdala na pevných článkovitých nohách, ako šermiar s vytaseným kordom, čakajúci na správnu chvíľu. Zablyslo sa modré svetlo a vzápätí zhaslo. Sam si uchránil oči pred oslepujúcim útokom a prudkým sekom odsekol príšere visiaci lampáš. Vo vzduchu sa niesol bolestný rev a príšera sa začala triasť. Na zemi sa zjavila kaluž čiernej krvi a Sam si prehodil dýku do ľavej ruky. Vyhol sa jej zúfalým, obranným manévrom, keďže už nemala kvôli stromom kam ustúpiť a prudko vyrazil vpred. Odrazil výpad bodcom, vedený priamo na jeho oči a dostal sa k hlave príšery, ktorú si rýchlo snažila vtiahnuť späť pod ochranu panciera. Nečakal, až kým sa jej to podarí a pripravil sa na úder. Hlava bola takmer napoly stiahnutá, keď do nej zhora s nechutným zachrapčaním vnikla dýka. Prerazila lebečnú kosť a prenikla až na čeľusť. Z papule sa vyvalili prúdy čiernej krvi a príšere sa podlomili nohy. Telo dlhé desať siah sa pokojne poskladalo do snehu a rev utíchol.
Keď bolo po všetkom, Sam vytiahol dýku a pokojne si ju začal čistiť. Kráčal späť po svojich stopách a v rukách niesol Lauren, ktorá bola stále v bezvedomí. Položil ju vedľa jej muža a obom nasilu vlial do úst horkastý obsah drobnej fľaštičky, ktorú vytiahol z vrecka.
Párkrát nimi trhlo a pomaly sa začali preberať.
Dearsick stonal od bolesti, držiac sa za hlavu. Posadil sa na snehu a bral si od Sama svoj kabát, zatiaľ čo jeho žena mútnym pohľadom pozorovala okolie, nevnímajúc zimu, ani plášť, ktorý mala prehodený iba cez plecia.
„Čo to bolo?“ ozvala sa napokon.
Sam jej tichým hlasom odvetil. „Nemá meno. Netvor, s ktorým ste sa práve stretli, nie je jediný. Je viac druhov, najmä na juhu boli gigantické exempláre. Podobajú sa škorpiónom, ale na rozdiel od nich majú na konci tela svetelné gule, ktoré vydávajú svetelnú žiaru, ktorej ide skutočne ťažko odolať. Takisto sa im vyvinuli jedovaté bodce, ktorými dokážu usmrtiť akúkoľvek korisť, ktorú si vyhliadnu. Majú tvrdý, chitínový pancier a zraniteľnú majú iba hlavu, ktorú si ním vedia šikovne chrániť. Bez nej sú však slepí a doslova stratení. Ak sa ešte raz stretnete s niečím takým, mierte na ňu. Luk, meč, oštep. Čo sa týka svetla, ktoré vydáva... akonáhle sa do neho zahľadíte, ste stratení. Dokáže žiariť naplno iba pár minút, potom je na pár dní nepoužiteľné. Postupne vás priláka bližšie a keď budete dostatočne blízko, vrhne sa na vás, pričom dokáže vyvinúť vysokú rýchlosť na krátku vzdialenosť.
„Nikdy som o ničom podobnom nepočula,“ namietla žena.
„V tomto kraji tu máme niečo iné,“ rezignovane pritakal Dearsick.
Sam sa usmial.
„Cestujú po divočine, množia sa ako každá iná háveď. Nabudúce budete aspoň opatrnejší. Pamätajte si, tri zablysnutia, iba tri svetelné signály človek znesie, pri štvrtom je už jeho mozog zbavený pudu sebazáchovy a ide v ústrety smrti, bez toho, aby si uvedomil, čo sa deje.“
Ukázal si na oči. „Keď môžete, vždy prižmúrte jedno oko. Z nejakého dôvodu svetelné záblesky nepôsobia, ak sa dívate jedným okom. Ja sám som na to prišiel úplnou náhodou, keď istý žobrák s jedným okom bojoval s ohnivým škorpiónom na juhu. Nikdy som nevidel nič podobné,“ zasmial sa.
„Ten žobrák ho zabil?“ chcel vedieť Dearsick.
„Nie, škorpión ho nakoniec upiekol,“ odvetil Sam. „Bola to ale užitočná smrť. Teraz sa však pohnime konečne ďalej.“
Pomaly sa vzďaľovali od bojiska, kým neprišli k mestu.
„Myslím, že by jeden z vás mal ísť napred,“ Sam ukázal prstom do centra mesta. „Zdá sa, že vás hľadajú.“
V diaľke sa naozaj mihali fakle, ktoré postupne križovali ulice plné ľudskej vravy.
Sam sa obrátil na muža. „Choďte a povedzte, koho ste stretli. Neuškodí, keď budú vedieť, že pre vás nie som žiadna hrozba.“
Dearsick poslúchol a šmýkajúc sa na udupanom snehu utekal ďalej.
„A vy,“ obrátil sa Sam k Lauren, ktorá pri ňom zostala stáť, „mi prosím povedzte, či cez vaše mesto neprešla v poslednom čase štíhla žena s tmavými vlasmi, vysoká takmer ako ja.“
Lauren prikývla. „Asi pred mesiacom tadiaľto skutočne prešla žena, ktorej opis zodpovedá vášmu. Prijali sme ju, chvíľu si u nás odpočinula a potom plná strachu zamierila ďalej na sever. Nič na svete nedokázalo zmeniť jej rozhodnutie. Varovali sme ju, že na severe nič nie je a nikto z tých, ktorí tam odišli, sa nikdy nevrátili.
„Margaret,“ zašepkal Sam a skryl si hlavu do dlaní.
„Prepáčte, tá...“ začala žena, ale to už sa k nim priblížil dav ľudí, zvedavo hľadiaci na Sama.
Vykročil k nemu vysoký, bradatý muž s jasnými belasými očami oblečený v hrubom kožuchu.
„Dearsick tvrdí, že si ho napadol, uniesol, následne pustil a ešte ho aj zachránil pred akýmsi prízrakom. Presne v tomto poradí,“ pochybovačne si premeriaval Sama, ktorý na to nič neodpovedal.
„Je to pravda,“ zamiešala sa do toho Lauren, „naozaj nás zachránil a sme vďační za to, že konal tak, ako konal.“
„V dnešnej dobe je zvláštne natrafiť na mesto, kde vás takmer priateľsky uvítajú,“ prehovoril Sam. „A ešte lepšie pre vás bude, ak sa nezdržím dlho a vyrazím ďalej.“
Medzi okolostojacimi to zašumelo, niektorí sa tvárili posmešne, iní bojazlivo, ale väčšina z nich na neho hľadela s úctivým rešpektom. V dave boli predovšetkým starší ľudia, málo mladých a detí iba poskromne, bojazlivo sa držiac rodičov za ruky.
„Poďte s nami v prvom rade striasť únavu z cesty,“ pozval ho bradatý muž.
Sam sa nedal dvakrát ponúkať a zvedaví ľudia mu urobili v dave uličku, kým s mužom neprišli k obrovskej budove s nápisom Hotel.
„Tu žijeme všetci spolu.“ usmial sa muž, „mimochodom, volám sa Salvyn, som niečo ako starosta, teda aspoň ma zaňho pokladajú. Ako vás môžeme volať?“
„Volajte ma Sam.“
Salvyn prikývol a vstúpili dovnútra.
„Máme tu dostatok potravín do konca zimy. Ako vidíte, základné zásoby skladujeme priamo tu vo vstupnej hale a ďalšie v pivničných priestoroch. Výber izby ponechám na vás. Platiť nie je potrebné a pochybujem, že by ste mali čím,“ usmial sa sarkasticky.
Vnútri Sam videl obrovskú sálu, zapratanú všetkým možným tovarom, krabicami, debnami a podobnými haraburdami. Každý kúsok hotela bol z dreva, ako zvonka tak i zvnútra, rovnako ako ostatné domy, okolo ktorých Sam prechádzal. Žiadny studený kameň, žiadny betón. Steny boli hrubé a budova akiste dobre odolávala vrtochom počasia.
„Tadiaľto,“ pokynul mu Salvyn a ukázal na točité schodisko. Po krátkom stúpaní sa ocitli na dlhej chodbe lemovanej mnohými dverami, z ktorých jedny boli pootvorené.
„Táto by mohla byť vaša.“
Sam vstúpil dovnútra, kde videl iba jednoduché vybavenie, posteľ, stôl, stoličku a druhú miestnosť, ktorá očividne slúžila ako kúpeľňa.
„Prosím, odpočiňte si, zatiaľ vám dám niečo pripraviť na neskorú večeru.“ Salvyn zavrel dvere, skôr než sa Sam stihol poďakovať a už iba počul vzďaľujúce sa kroky.
Sam podišiel k oknu a snažil sa zapamätať si rozmiestnenie budov na okolí. Po chvíli sa odvrátil od okna, ľahol si na zem, pritisnúc si ucho na chladnú podlahu a tak nehybne zotrval pár minút. Potom vstal, poumýval sa a ľahol na tvrdú posteľ s otvorenými očami. Nežmurkol, ba ledva dýchal. Iba oči mu postupne potemneli a zmatneli.
Vonku sa víchrica pomaly utišovala.





Tretia kapitola


„Nemôže tu zostať.“
„Musí.“
„Čo ste si mysleli, keď ste ho sem priviedli?“ tučnému, plešatému mužovi preskakoval od zlosti hlas. „Každý, kto príde z divočiny bez jediného škrabanca, nemôže byť človek. Ktovie, čo má za lubom.“
„Vravel, že iba prechádza a ja mu to verím,“ zaznel odmeraný ženský hlas. „Napokon, prečo sa ho nespýtate sám?“
Holohlavec sa iba pohŕdavo zasmial. „Nebudem diskutovať s nejakým prašivým tulákom. Mali sme ho poslať rovno na sever, ako tú ženu.“
Znepokojene si ho premerala.
„Adleman, práve na ňu sa Sam spytoval a nevyzeral príliš nadšený, keď som mu povedala, že tá žena, či skôr dievča pokračovala na sever. Nech vás ani nenapadne sa k nej pohŕdavo vyjadrovať, najmä nie pred ním.“
Muž si čosi zašomral.
„Že je už aj tak dávno mŕtva?“ zopakovala Lauren. „Isteže, keďže to bol váš idiotský nápad ju podporiť v hlúpej predstave, že na severe existuje kolónia, kam sa môže uchýliť.“
„A vari si môžeme dovoliť prijať každého utečenca?“ zasipel. „Iba som ju podporil v jej odhodlaní, aj keď sa vám to nemusí páčiť.“
„Mala tu zostať a viac o tom nebudem s vami diskutovať. Svoje hlúpe nápady si môžete prezentovať pred Salvynom. Ja na ne nemám čas.“
Zvrtla sa a kráčala po chodbe späť k dverám do veľkej sály, kde boli napospol zhromaždení obyvatelia a vzrušene medzi sebou preberali vývin najnovších udalostí. Pohľadom vyhľadala Salvyna a zamierila k nemu.
„Adleman nesúhlasí s tým, aby sme Sama prijali,“ stručne oznámila.
„Áno, čakal som to. Bohužiaľ,“ slabo sa pousmial, „nemá žiadne právo kohokoľvek vyháňať. Stále to tu vediem ja.“
„Ale má pravdu,“ ozval sa hlas spoza neho.
Celá sála sa obzrela, vidiac Sama stáť medzi nimi. Pomaly vykročil, kým nestál zoči-voči Salvynovi.
„Nemám dôvod sa zdržať dlhšie ako jednu noc.“
„Môžete zostať aj dlhšie,“ namietol Salvyn. Ľudia sa k nim tisli a súhlasne prikyvovali.
„Počúvajte ma,“ zahriakol ich Sam. „Nemám tu dôvod zostávať, keď žena, ktorú hľadám išla na sever. Musím ju nájsť a keď ju nájdem, možno sa vrátim spolu s ňou a prečkáme tu zimu. Ale nič viac nesľubujem.“
„Potrebujeme vás,“ bez okolkov prišiel k Samovi dlhovlasý muž. „Často nás napádajú divé zvery a netvory, ktoré prichádzajú zo severu. Vy putujete už dlho a očividne ste toho dosť prežili. Potrebujeme pomoc a radu od niekoho, ako ste vy.“
Za akú cenu, pomyslel si Sam, ale odpovedal.
„Po dnešnú noc tu zostanem a sľubujem vám, že vás nič nebude rušiť. Potom ale zamierim čo najrýchlejšie ďalej.“
Nevšímal si ich reakcie, až kým sa neozval ďalší hlas.
„Nepatríte náhodou k Löbstenovcom?“
Sam sa obrátil k obrovskému chlapovi s rukami ako lopatami, oblečenému v špinavých a ufúľaných šatách. Ruky mal rozhodne položené na porisku sekery, upevnenej za pásom. Sam sa usiloval nerozčúliť a pripomínal si, že ľudia najviac a najradšej rozoberajú to, čomu nerozumejú.
„Nepatrím k nim a viackrát ich predo mnou nespomínajte.“
„Ale kto vlastne ste?“
„Myslel som, že ste to už pochopili. Som iba obyčajný pocestný. A čo sa týka Löbstenovcov, neboli by ste radi, keby k vám do mesta zamieril čo i len jediný z nich. Sú schopní, ale krutí. Vypálili by vám mesto len pre zábavu.“
„Ja som počul niečo iné. Vraj sú to jediní ľudia na juh od hôr, ktorí sa dokážu brániť v divočine pred hrôzami a dokážu aj chrániť celé mestá pred nájazdmi.“
Sam netrpezlivo prikývol.
„Áno, dokážu, ale iba za predpokladu, že máte dostatok zlata, aby ste im zaplatili a ešte aj vtedy vám hrozí nebezpečenstvo zrady. A ako sa zdá, u vás žiadne zlato nenájdu, takže pochybujem, že by sa sem unúvali. Na vaše šťastie. Teraz ma prosím ospravedlňte.“
Obrátil sa im chrbtom, keď v tom momente začuli trúbenie rohu, po ňom ďalšie a nastalo ticho. Salvyn dal pokyn a ľudia sa rozbehli všetkými smermi. Sála sa rýchlo vyprázdňovala a ľudia takmer nehlučne mizli v útrobách budovy. Vyzeralo to, akoby sa Sam ocitol v mravenisku, kde každý mravec presne vedel kam ísť, bez akejkoľvek známky paniky či chaosu.
Vstupné dvere sa otvorili a dovnútra vošiel nízky muž, ktorý začal na dvere zakladať silné reťaze. Pokojnými, nenáhlivými pohybmi kontroloval každý článok, kým nebol spokojný a naostatok vytiahol veľký, visiaci zámok.
Salvyn medzitým skontroloval okolie a skríkol na Lauren. Tá sa držala pri Samovi a kŕčovito ho zvierala za rameno.
„Musíme sa ísť schovať!“ skríkla. „Prichádzajú.“
„Prichádza kto?“
„Bieli ľudia zo severu,“ zašepkala. „Prídu a vždy zmizne pár ľudí. Nedá sa proti nim brániť. Žijú v horách pri priesmyku, objavili sa tam hneď po všeobecnej katastrofe. Vieme, že sú tam, aj keď nikto z nás ich dobre nevidel. Tí, ktorí ich videli sú...“
„Mŕtvi,“ dopovedal Sam a náhlivo sa pobral po schodoch do svojej izby s Lauren v pätách.
„Vy viete, čo sú zač?“
„Nie, nikdy som ich nevidel a toto je najlepšia príležitosť sa s nimi zoznámiť.“ Sam odstrčil Lauren, vbehol do izby a začal sa prehrabávať v batohu. V rukách sa mu zjavili dva úzke, dlhé meče a na každom skontroloval ostrie. Spokojne si ich pripevnil na opasok a pobral sa pomaly späť. Náhle však v ňom skrsla zlá myšlienka.
„Ako viete, odkiaľ a kedy prichádzajú?“ spýtal sa.
Rástlo v ňom silné znepokojenie. Ak Margaret išla cez priesmyk v nevhodnú dobu, mohla naraziť na nepriateľa a teraz môže byť pre ňu už neskoro. Stále sa však spoliehal na svoj silný inštinkt, ktorý mu vravel, že je určite nažive.
„Predchádza ich vždy hmla, ktorá sa plazí z lesov a má zelený odtieň. V nej sa ozýva šialený smiech a výkriky, ktoré nám drásajú nervy,“ odpovedala s narastajúcou panikou.
„Čo tu ešte robíme? V podzemí máme miestnosť z ocele, do ktorej sa nedokážu dostať. Objavili sme ju len nedávno. Poďte so mnou!“ úpenlivo volala, keď sa v tom dovalil do izby Dearsick.
„Kde ste toľko? Čaká sa len na vás,“ odmlčal sa, keď uvidel meče. „To nemyslíte vážne,“ hlesol.
„Myslím,“ sucho preniesol Sam a na hlavu si dal oceľovú prilbicu.
„Lauren, choď sa schovať,“ nariadil Dearsick. „Ja to už so Samom vybavím.“
Prikývla a vyšla von z izby. Sam sa pobral tiež, ale opačným smerom rovno do sály.
„Nechajte ma vyjsť von, okamžite za mnou zatvorte a bežte sa schovať.“
Dearsick zaváhal. „To nemôžem spraviť bez povolenia Salvyna. Poslúchnite ma. Máme v hoteli pevný kryt zo starých čias, kde dokážeme prečkať to, čo príde.“
„Môžem vyskočiť aj oknom.“
„Dobre, presvedčili ste ma,“ s nahnevaným výrazom sa muž pobral so Samom k vchodovým, masívnym dverám, pri ktorých už nik nestál.
„Zbytočná smrť,“ zašomral, odomkol zámky vlastným kľúčom a nechal Sama vyjsť von.
Dvere sa zabuchli, ozval sa zvuk reťazí a zavládlo ticho.



Štvrtá kapitola


Uistil sa, že nikto nie je nablízku a zhlboka sa nadýchol chladného, nočného vzduchu. Chvíľu iba nehybne stál a čakal. Keď pocítil správny moment, skrížil si ruky na prsiach a sklonil hlavu.
Oči mu začali striedavo meniť farby – zelená, červená, čierna. Na čele a lícach sa mu zjavili malé, strieborné škvrny, ktoré rýchlo rástli, kým mu nepokrývali celú tvár. Kľakol si na zem, vezmúc do oboch rúk sneh, ktorý sa mu v rukách topil a vpíjal sa do jeho pokožky. Oblečenie sa mu začalo trhať, keď mu z chrbtice začali vyrážať stovky drobných, ostrých čiernych bodcov. Plecia a hruď sa mu začali rozširovať, až od bolesti zastonal. Schúlil sa do klbka, aby prečkal poslednú fázu.
Vykročil.
Uvedomoval si každý zvuk, každý poryv vetra v okolí. Cítil jemnú vôňu dreva, zápach stoky, ale najsilnejšie zo všetkého vnímal pach, ktorý sa v diaľke šíril z lesa, spolu s hustou nepriehľadnou tmou. Ostrým zrakom hľadel cez slabo padajúce snehové vločky, ale cez hmlu na severe svojím zrakom nedokázal preniknúť.
Zahvízdal.
Zo snehového záveja blízko pri ňom sa vynorili dve biele chlpaté uši, potom pár ľadovo-modrých očí a hlava malého šteniatka vykukla spod snehu.
Sam sa obzrel, ale hlava opäť zmizla. Pousmial sa.
„Dobre viem, kde sa skrývaš priateľu.“
Natiahol bleskurýchle ruku a vytiahol šteňa za srsť na povrch. „Dnes tu budeme mať návštevu a ty sa chceš hrať?“ karhavo prehovoril. „V tejto podobe veľa škody nenarobíš, tak ako chceš nájsť svoju pani?“
Šteňa vycerilo biele zúbky a začalo rásť. Končatiny sa mu predlžovali, telo mohutnelo a hlava spolu s tesákmi narástla do takých rozmerov, že nebolo schopné poriadne zavrieť papuľu. Vytŕčajúce zuby vzbudzovali dojem, akoby stále vrčalo a nakoniec podozrievavo uprelo oči k lesu, odkiaľ sa blížila hustá hmla.
Vyčítavo sa zahľadelo na Sama, ale potom začalo veselo krútiť chvostom, odfrkujúc vločky spred nosa.
„Vieš to aj lepšie El-sarn,“ nenechal sa oklamať Sam a pritisol ho na chvíľu k sebe, priložiac svoju tvár na hlavu zvieraťa.
Pes na moment znehybnel, potom mu začala rednúť srsť a na chrbte sa mu zjavili matné, tvrdé, modré kryštály. Pazúry sa mu zakrútili do tvaru dýky, no mnohonásobne ostrejšej a tvrdšej než oceľ.
Zavyl, otrepal so seba posledné zvyšky snehu, spýtavo sa zahľadel na Sama a potom na sever.
„Teraz nie. Tvojou úlohou bude strážiť tamtú budovu. Nech sa deje čokoľvek, chráň všetkých, čo sa skrývajú dnu a hlavne sa ich snaž nevystrašiť.“
Pobavene sledoval, ako pes prevrátil očami a so zlomyseľným výrazom sa pobral na svoje miesto.
„A nech ti ani nenapadne ísť za mnou,“ zakričal za ním Sam, aj keď vedel, že si spraví aj tak zakaždým po svojom.
El-sarn vedel, čo má robiť. Blysol pohľadom na Sama, ktorý mu opäť stál chrbtom a z hrude sa mu vydal hlboký povzdych. Ak si jeho pán myslí, že ho niečo udrží na mieste, zatiaľ čo on bude bojovať ďaleko od neho, tak sa mýli. Premýšľal, čo ďalej a pohliadol na budovu, ktorú mu Sam označil a všimol si, že budova nie je tak rozľahlá, ako skôr vysoká. Okná boli na prízemí pozatĺkané pevnými, hrubými doskami.
Proti mne by im to aj tak nepomohlo, pomyslel si veselo.
Ňuchajúc prešiel celé priestranstvo dookola a skontroloval, či je všetko ako má byť. Pri jednej stene budovy spozornel, keď zachytil slabú stopu ľudského pachu.
Drsne zavrčal, načo za stenou vycítil pohyb pár ľudí a opatrné kroky. Nedalo mu to, podišiel bližšie a z čírej zlomyseľnosti škrabol s pazúrmi na stenu. Ozval sa tlmený dupot nôh a tí, čo sa skrývali vo vnútri, v panike utekali do bezpečnejšieho úkrytu. Začal sa triasť od potlačovaného smiechu a zvalil sa na bok. Laby si pritlačil na papuľu a hlavu zložil na zem. Po chvíli sa ovládol, keď mu pár vločiek vletelo do ňufáka. Silno kýchol a otriasol sa. Zvedavo hľadel, čo mu vyletelo z nosa a opatrne na to s labou nahrnul sneh.
Zahanbene sa poobzeral. Stále nebral život vážne, napriek tomu, čo sa všade dialo. Mal bystrý um, istú dávku zlomyseľnosti, ktorá mu stačila k všeobecnej radosti, vždy keď mohol niekoho vyplašiť, poprípade roztrhať, ak mu to pán rozkázal.
Kde si ľahnem? pomyslel si.
Vzhliadol na strechu nízkej budovy vedľa hotela a potom už len ustúpil o desať metrov späť. Vzápätí sa rozbehol, vyskočil na stenu, zaryl do nej pazúry a bleskurýchle sa šplhal nahor, pomáhajúc si pritom aj podobločnicami.
Ľahol si na kraj plochej strechy zapadanej hrubou vrstvou snehu, hlavu položil na predné laby a znehybnel s pozorným pohľadom upreným na sever. Bavil sa pohľadom na vzdialenú, drobnú postavičku, ktorá sa zakrádala od domu k domu, v ústrety nebezpečenstvu.


Piata kapitola


Pochmúrny les trpel v posmrtných kŕčoch. Kôra na stromoch odumierala a hnijúce zvyšky mŕtvych zvierat zapĺňali svojím zápachom celé okolie. Kosti ľudí sa povaľovali všade spolu s nespočetnými lebkami, ktoré rozožierala chrobač a iná háveď. Sem-tam sa ozval prízračný nárek z opustených jám, ktorý bol už iba výsmešnou ozvenou niekdajšieho utrpenia. Po zemi sa miestami plazila jedovatá hmla, ktorá hrdúsila všetko živé. V jej zlovôli sa niesla nenávisť a des. Energiu čerpala zo stromov a vlhkosti, ktorá pre ňu bola živnou pôdou potrebnou na bujnenie a rast. Nedokázala cítiť, komunikovať, nepoznala ľútosť ani hnev. Bola výtvorom Bielych, ktorí žili v týchto lesoch.
Pri lese sa vypínala vysoká hora, na úpätí ktorej stáli polovičné ruiny stavby. Ponášala sa na stredoveký výtvor ľudí, podobný pevnosti či hradu, v ktorých žili. Čierne kamene, ležiace po okolí, iba znásobovali pocit temnoty, ktorá tu vládla. Už nič nepríde napraviť skazu, ktorá postihla tento les. Naopak, tento les bol iba začiatkom utrpenia, ktoré Bieli priniesli tomuto kraju a ktorý budú šíriť ďalej, kým neobsiahnu celý kraj.
Žijeme večne, pomyslel si Ghu-sart, klopkajúc si zakrivenými pazúrmi po čepeli ostrého meča. Na prstoch sa mu jagal zlatý prsteň so zafírovou lebkou na pečati, ktorý mu nepatril. Mal biele vlasy, vysoké lícne kosti, červené oči s drobnými hnedými škvrnkami a mocné telo chránené v oceľovej zbroji.
Poobzeral sa, zamyslel a zrazu sa sám pre seba šialene zasmial. Skočil do najbližšej jamy po svojej pravici a pribehol k jedným z viacerých dverí. Odstránil závoru a a do tváre sa mu zahľadeli unavení a vychudnutí ľudia bez nádeje. Ten pohľad ho podráždil a dvoma rýchlymi údermi odsekol hlavy tým, čo stáli najbližšie pri dverách. Ostatní sa vrieskajúc snažili dostať čo najďalej od neho. Ghu-sart sa vrhol sa na bezvládne telá, pričom mu z úst vyrazili dlhé ostré očné zuby a nedočkavo sa prisal na mŕtve telo mladého muža. Ľudia, vidiac tento výjav, okamžite stíchli, keď na nich uprel svoj mŕtvolný pohľad, s krvou tečúcou po brade. Oči mu opuchli a zmenili sa na čierne buľvy, ktoré ostro kontrastovali s bledou pokožkou.
Ľudia sa triasli v otrhaných šatách a iba márne sa usilovali nepozerať. Fascinovalo to a odpudzovalo zároveň. Na Ghu-sartovom krku bolo vidieť divo pulzujúcu žilu, ktorou prijímal krv svojich obetí. Hánky na rukách sa mu kŕčovito triasli. Po chvíli sa odtrhol od svojej obete, utrel si bradu a bez ďalšieho slova schmatol telo mladej ženy, ktoré pohodil do kúta. Usalašil sa na zemi a pustil sa do nej.
„Mal by si skončiť Ghu-sart,“ v otvorených dverách sa zjavila hlava čiernovlasej bojovníčky.
Neodpovedal.
„Čakáme na teba na starom mieste, tak pridaj,“ oblizla si pery a oči sa jej karmínovo sfarbili pri pohľade na ľudí, bezmocne sa krčiacich v kúte.
„Ešte som neskončil,“ sťažka odvetil hrdelným hlasom.
„To vidím,“ priskočila k nemu, schmatla ho za plece a odtrhla ho od zakrvaveného tela. „Ja to tu upracem a ty sa choď okamžite pripraviť.“
„Ako sa opovažuješ Ronnia?“ zreval Ghu-sart.
Ani nestihol zaregistrovať pohyb meča, ktorý mu pritisla priamo na krk. Pri dotyku čepele sa na jeho krku zjavila krvavá čiara.
„To by si neurobila,“ posmešne zavrčal a odtisol čepeľ voľnou rukou. „Vlastného brata?“
Po týchto slovách sa žene zjavil na tvári rumenec a vyšla von. V diaľke pomaly utíchli jej kroky, keď to Ghu-sarta prestalo baviť. Odhodil telo, vyšiel von a znova nasadil závoru. Zamračený vyliezol von a zamieril na neďalekú čistinu, kde bolo zhromaždených sedemdesiat vysokých bojovníkov oblečených v brneniach a jeho sestra, ktorá s kamenným pohľadom sledovala jeho príchod.
„Dnes sa vydáme do Slnečného mesta. Náš pán si želá doplniť zásoby a keďže sme tam nejaký čas neboli, mali by sme sa im pripomenúť,“ zavrčala Ronnia s pohľadom upretým na Ghu-sarta, ktorý sa začal znudene rýpať s pazúrom v zuboch. „Ďalej je treba...,“
„Načo tie reči? Stačí, že tam prídeme a tí ľudskí pangharti sa poschovávajú. Ľahko si ich zopár povyťahujeme,“ ozval sa jeden zo skupiny, ktorému chýbala ľavá ruka.
„Áno, ale tentoraz to nedopadne tak, ako pri poslednej výprave, kedy niekto z vás pozabíjal dvadsať ľudí len pre zábavu!“ skríkla. „Dnes sa budeme držať pohromade a nikto neurobí nič bez môjho zvolenia.“
Pohľadom vyhľadala svojho brata. „Neuposlúchnutie sa trestá smrťou! Rozumel si?“
Ghu-sart prikývol, vymeniac si pohľad s ostatnými, z ktorých niektorí prevrátili očami. Všetci presne vedeli, kto sa na poslednej výprave odtrhol od skupiny a vydal sa na nezmyselné plienenie.
Medzi vyschnutými stromami sa začala šíriť hustá hmla. Bojovníci vzhliadli k zvyškom blízkej pevnosti, na ktorej hradbách videli čierneho muža v plášti s modro planúcim mečom po boku a vedľa neho stála krásna čiernovlasá žena so zúfalým výrazom.
„Načo mu je?“ zavrčal Ghu-sart pri pohľade na nich, rukami túžobne pohládzajúc rukoväť meča.
„Je už jedna z nás,“ pripomenula mu sestra. „Nech ťa ani nenapadne niečo skúšať. Môže byť veľmi, skutočne veľmi cenná. Pán určite vie, prečo ju premenil. Teraz záleží iba od nej, kedy pochopí, že patrí k nám a naučí sa žiť s tou myšlienkou. Navyše,“ s úškrnom sa otočila k ostatným, „hneď ako pocíti prvýkrát hlad a okúsi krv, uvedomí si, prečo má zmysel žiť, nemám pravdu?“
Skupinou sa niesol súhlasný smiech, ktorý vzápätí utíchol, keď muž na hradbách zdvihol ruku a pomaly ju spustil dole.
V tom okamihu sa z lesa začal valiť hustejší príkrov hmly. „Prineste toľkých, koľkých budete môcť,“ všetci počuli tichý šepot, ktorý sa v nej niesol.
„Rhon aur se tornak ila sru´at (Len pre smrť a zmar),“ ozval sa bojový pokrik, úder pästí do brnenia a celá skupina sa vydala rýchlym pochodom smerom k mestu.






Šiesta kapitola


Sedela v podzemnom žalári na slamníku a triasla sa od zimy. Obklopovali ju chladné, vlhké steny, vyžarujúce tiesnivý pocit niečoho skazeného a dávno mŕtveho. Zdesene sa mykla, keď blízko nej vyliezol z diery nechutný, vypasený biely červ s drobnými zelenými škvrnkami na tele. Vypučil na ňu drobné, ale strašidelné očká na tykadlách a usilovne sa zvíjal, aby zaliezol späť, odkiaľ prišiel.
Potkany jej už nevadili. Tých tu bolo neskutočne veľa a ako sa zdalo, toto prostredie im vyhovovalo. Vo vedľajšej kobke sa nachádzala kopa ľudských pozostatkov, ktoré Bieli hádzali cez dieru v strope, zbavujúc sa tak zvyškov svojho hodovania. Okolo jej žalára pravidelne každú hodinu prechádzala stráž, ktorú tvorili dvaja Bieli. Mali znetvorené tváre a škrípajúce hlasy, ktoré sa celé dni rozliehali v podzemí. Pomaly, ale istotne ju privádzali do šialenstva.
Načiahla sa a zobrala si plechovú misku, v ktorej mala vodu. Napila sa, avšak to nedokázalo zahnať jej smäd. Okúsila suchý chlieb, ale nebola schopná ho prehltnúť. Nahnevane hodila misku a chlieb do kúta a prudko si ľahla na slamník. Pár potkanov sa na ňu pohoršene pozrelo a odpratali sa pobúrene do svojich kútov.
Priložila si ruky k tvári a bola pripravená na najhoršie. Dotkla sa svojho krásne tvarovaného obočia, prešla si dlaňami po očiach, nahmatala líca a dotkla sa úst. Z hrude sa jej vydalo vzlyknutie vo chvíli v momente, keď sa dotkla hornej pery a cítila dva jemné hrbolčeky, ktoré tam predtým neboli. Ďalej nepokračovala, iba sa na slamníku otočila tvárou dole. Vedela, že sa z nej stane také isté monštrum, aké videla na okolí.
„Dobre, možno trochu krajšie,“ nahlas povedala, otočila sa nabok a utrela si slzy. Pri tomto pohybe sa jej spustil závoj vlasov a na ľavej polovici krku bolo jasné rozoznať dva červené body po uhryznutí.
Nevedela, koľko času uplynulo od jej uväznenia. Odhadovala to už na dobrý mesiac, odkedy sa vydala na cestu zo Slnečného mesta, kde sa jej väčšina miestnych zdala príjemných, až na pár výnimiek. Teraz ľutovala, že im neverila reči o zlu na severe, pričom iba jeden muž ju presviedčal, aby sa pobrala ďalej.
„Adleman?“ nahlas a s ťažkosťami sa rozpamätávala. „Áno, tak sa volal ten plešivec.“
Každopádne nemala pocit, že by na tom boli ostatní lepšie. Vidiac skazu navôkol, uvedomovala si, že mesto bude skôr či neskôr úplne zničené. Všetko podľahne.
Začula kroky.
Jeden z jej strážcov prišiel k cele a nakukol dnu. Uvidel rozliatu vodu, prevrhnutú misku v kúte a od hnevu až zafučal. Chystal sa odomknúť dvere, ale potom si to rozmyslel a chrbtom si sadol k mrežiam, tichučko si niečo pospevujúc v neznámom jazyku. Popritom ju nenápadne pozoroval, ale ona mu neurobila radosť a tvárila sa znudene. Postupne v nej rástla nesmierna zlosť a hryzavá chuť vybiť si hnev. S radosťou si začala predstavovať, čo všetko by mu spravila, keby bola na slobode.
„Margaret, Margaret...,“ začal po chvíli ticho šepkať, až prešiel do syčania. „Nechutí ti to? Mám ti priniesť priniesť niečo iné? Dobre vykŕmeného potkana?“
Chladne sa mu zahľadela mu do očí, keď pootočil hlavu tak, aby mohol sledovať jej reakciu. Mal dlhú tvár s červenými perami, ktoré mal roztiahnuté v krutom úškľabku. Najhoršie na ňom boli jeho červené oči, ktoré ju desili. Akoby ho stravoval vnútorný plameň, ktorý sa mu odrážal v pohľade. Videla v ňom uväzneného, chorého ducha, ktorý sa túžil dostať von. Plieniť, ničiť a hrdúsiť. Odvrátil pohľad, oprel sa o mreže a začal si sám pre seba rozprávať slová, ktoré jej nedávali žiadny zmysel.
„Kiežby tu bol Sam,“ pomyslela si s vedomím, že umrel už pred rokom, pri páde do ohnivých jám na južných svahoch Dolmiru. Často na neho myslela. Nemohla vedieť, že ju už dlho hľadá, kým sa ona túlala v divočine a vyhýbala nebezpečenstvám. Zakázala si na neho myslieť, lebo ju to napĺňalo prudkou bolesťou.
Zavrela oči a vnímala, ako jej koluje horúca krv v žilách. Cítila sa slabá, ale zároveň silnejšia ako predtým. Pozrela sa na ruky, vidiac ich bielu farbu. Opatrne sa postavila a takmer nečujne prešla až k mrežiam. Strážca sa neotočil, nezačul ju prichádzať.
Sladko sa usmiala, keď videla ďalších dvoch na druhej strane prekvapene hľadieť smerom
k nim. Jeden z nich varovne vykríkol, ale príliš neskoro.
Štíhle, dlhé ruky ľahko prestrčila pomedzi mreže. Silno stisla krk prekvapeného strážcu, ktorý od prekvapenia zmeravel. Rýchlo sa však spamätal a snažil sa oslobodiť z jej zovretia. Naoko popustila, nechala ho kúsok uniknúť, ale v momente mu stisla hrdlo ešte prudšie. Zachrčal a rukou sa snažil vytiahnuť meč. Vzápätí sa mu však rozostril pohľad a videl iba tmu a hviezdy. Ďalšie a ďalšie. Najmocnejšie ako vládala, mu trieskala hlavu o mreže, kým sa v bezvedomí nezosypal na zem. To však už pribehli stráže, ktoré ju odsotili späť do cely a začali si obzerať raneného druha.
„Beštia!“ skríkol jeden z nich a snažil sa vytiahnuť kľúče.
Holohlavý mu výstražne zovrel ruku. „Nemôžeš.“
„Len ju trochu naučiť,“ ceril zuby menší z nich.
„Povedal som nie,“ zopakoval holohlavý, „nepatrí nám, ale Pánovi.“
Menší spustil na neho lavínu nezrozumiteľných slov, pozostávajúcou z vrčania a prskania. Holohlavého strážcu to však zjavne nepresvedčilo a naďalej mu bránil v prístupe.
Ozval sa plechový zvuk nárazu a holohlavý si s rozvahou zložil rukavice. Nahmatal si na hlave zväčšujúcu sa hrču od plechovice, ktorú Margaret držala v ruke. Menší s námahou dusil v sebe smiech a lačne čakal, čo povie jeho druh.
Obaja sa na ňu zahľadeli.
„Prepáčte, nechcela som. Naozaj sa ospravedlňujem,“ vysvetlila a rukou im ukázala vulgárne gesto, ktoré nepochopili. S previnilým výrazom sa stiahla späť. „Bola to nehoda,“ nepresvedčivo dodala.
„Zmlátiť ju môžeme,“ navrhol napokon holohlavý a kopol stále ležiaceho druha. „Vstávaj,“ zahučal, „nechceš sa pobaviť?“
Dobitý strážca sa prebral a nechápavo sa obzeral navôkol, kým mu nepadol zrak na jeho
väzňa. Zreval od zlosti, odsotil druhov od dverí a začal hľadať kľúče.
Margaret medzitým sledovala, ako zmätene krúti hlavou, keď ich nemohol nájsť. Na tvári sa mu zjavil začudovaný výraz, keď si prehmatával vrecká piatykrát po sebe a začal prehľadávať chodbu.
Zatočila kľúčmi na prste. „Hlupák, hľadáš tieto?“
Mlčky hľadel na ukoristené kľúče, ale potom sa usmial. „Pani, mám svoj vlastný spôsob, keď sa potrebujem dostať do cely a nemám kľúč poruke.“
Ukázal jej ľavú ruku, na ktorej už predtým videla zvláštne pokrivený pazúr.
„Tak a máme to,“ samoľúbo vložil prst do zámky a prudko ním skrútil proti smeru hodinových ručičiek.
Ozval sa nepríjemný, praskavý zvuk a strážca zreval od bolesti. Vytiahol prst von zo zámky a uvidel, že pazúr zmizol spolu s kusom mäsa. Zo zámky vypadol ostrý kus ocele a zarinčal na zemi.
„Zabijem ťa, ty ľudský panghart!“
„Načo si ho tam pchal?“ jedovato vyprskla a z bezpečnej diaľky mu napľula do tváre.
Mreže sa triasli, ako sa ich snažili vyvaliť, ale márne. Vrieskali na ňu cez mreže a ona späť na nich. Narobili taký huriavk, až sa všetky potkany poschovávali v dierach a nahnevane pišťali. Všetko ustalo, keď sa na chodbe ozval ťažký dupot nôh a prišli bojovníci v plnej zbroji. Odsotili strážcov nabok a strčili vlastný kľúč do zámky.
Dvere sa otvorili.

Siedma kapitola


Hmla zaplavila mesto a najbližšie okolie.
Už nebola zelená a smrtiaca. Zbledla, nabrala na objeme a pomedzi tiene sa kúdolili mračná snehu, vypĺňajúc jej zdanlivú prázdnotu. Ozýval sa v nej zvláštny, hrkotavý zvuk podobný klepotu krabích nôh po skalách.
„Prvá skupina si berie východnú stranu, druhá skupina pôjde so mnou do stredu centra,“ zavelila Ronnia a niekoľkými gestami uprostred hmly vydala pokyny.
Bojovníci prikývli, rozdelili sa na dve skupiny a každá začala prehľadávať mesto z inej strany. Domy boli opustené a nič nenaznačovalo ľudskú prítomnosť. Niektorým, ako prvému Ghu-sartovi, začala dochádzať trpezlivosť. Vrčal a čím ďalej zúrivejšie vyrážal na domoch dvere, hľadajúc nejakých ľudí, kým ho nezastavila sestra, ukážuc na najväčšie budovy v meste.
„Keby som bola na ich mieste, našla by som jeden spoločný úkryt pre všetkých obyvateľov,“ povedala ticho, „spolu sú silnejší, aj sa môžu lepšie brániť. Rozhodne spravili po poslednej návšteve múdry ťah. Doteraz nám nekládli odpor. Boli osamotení, ibaže...“ zmĺkla, keďže sa ozvalo hlboké zavýjanie, pri ktorom jej mimovoľne vyrazili ostré, očné zuby.
„To musí byť poriadny vlk,“ spozornel Ghu-sart a nálada sa mu zlepšila. „Zahryznem aspoň do niečoho teplého.“ Rozbehol sa smerom k zdroju zavytia, tasiac z pošvy dlhý meč.
„Nikto nikam sám nepôjde,“ okríkla ho Ronnia, ale márne. Nepočúval a stratil sa medzi domami.
Ronnia chvíľu váhala, ale potom mávla rukou nad strateným prípadom. Za chvíľu ho doženú a potom si to odskáče. So svojou skupinou ďalej prečesávali okolie a systematicky postupovali do ďalej.
Ghu-sart bežal, pomaly si uvedomujúc prítomnosť a pach živého mäsa, čakajúceho iba naňho. Zvieratá mal v obľube možno ešte viac ako ľudí. U nich mu už nestačilo piť krv, ale živil sa ich mäsom. Miloval ich prosiaci a nevinný pohľad o milosť, okamih predtým, ako im presekával krky. V očiach mu plápolalo červené svetlo a v hlave sa mu vírili krvavé predstavy hodov.

♣♣♣

El-sarn ho videl už zďaleka. Vrčiac od radosti a očakávania, zoskočil už predtým zo strechy hotela a teraz sa krčil v najhlbšom snehovom záveji, aký dokázal nájsť. S labou starostlivo pozametal po sebe stopy, chvost sa mu chvel od potláčaného vzrušenia a ostro sledoval monštrum, ktoré sa k nemu približovalo s mečom v ruke.
Začal kňučať a vydávať zvuky, pri ktorých by si každý predstavil trpiace zviera, ponechané svojmu osudu v krutej zime. Zo záveja sa vystrčila laba a zúfalo sa snažila nahrnúť na seba viac snehu.
Ghu-sart sa lačne pootočil, vidiac labu, ktorá mu nepripomínala žiadne zviera, ktoré doteraz mohol vidieť. Na chvíľu ho to zarazilo, avšak už nedokázal ovládať svoje chute. Rozbehol sa k záveju, ktorý sa zrazu premenil na niečo odporne veľké, niečo, čo zďaleka presahovalo jeho predstavivosť.
El-sarn sa škodoradostne vycieral do červených očí nepriateľa. Sedel prikrčený a chvostom odhŕňal sneh. Začal si olizovať prednú labku a zvuk drsného jazyka sa škrípavo niesol po okolí.
Ghu-sart si včas rozmyslel, že by mal zaútočiť na niečo, čo by ho bolo schopné bez problémov roztrhať, aj keď isté to nebolo. Potreboval získať čas, aby mohol zviera prekvapiť. Bolo mu jasné, že kryštály na povrchu zvieraťa sú zrejme dostatočnou ochranou pred jeho mečom a preto sa rozhodol vraziť mu ho do papule. Pomaly si siahol do vrecka a vytiahol kus kosti, ktorú stále nosil pri sebe, ako spomienku na prvý lov. Meč si nechal v ľavej ruke, pripravený na bodnutie. Usmial sa a hodil kosť pred El-sarna, ktorý zvedavo natiahol krk, aby si lepšie pozrel, čo je to. Váhavo prikročil bližšie a opatrne pričuchol ku kosti, pozorujúc pritom každý pohyb svojho súpera.
Zacítil ľudskú kosť. Kosť dieťaťa, ktorá bola nemilosrdne zlomená v besnom ošiali.
El-sarn vybuchol od hnevu. Vyskočil a jedným úderom laby zbavil Ghu-sarta zbrane, pričom mu rozkmásal ľavú ruku do krvi. Druhým úderom laby mu strhol kus tváre a prilbica sa odkotúľala pomliaždená nabok. El-sarn si prudko vydýchol a oči mu planuli nenávistným svitom. Stiahol sa späť a sadol si, čakajúc, čo bude ďalej.
Ghu-sart si stihol uvedomiť len to, že bol napadnutý. Kým stihol zdvihnúť meč na obranu, ten prekliaty tvor reagoval rýchlosťou myšlienky. Padol na kolená do snehu a povracal sa. Ohmatal si ľavú časť tváre, ale chýbala mu spolu s ďalšími zubmi. Zvratky mu tiekli po zvyšku tváre, ale pozviechal sa a snažil sa utiecť späť smerom k svojej sestre. Prvýkrát vo svojom živote sa ho zmocnila čistá hrôza, pocit, ktorý mu nikdy nebol daný.
Stihol urobiť iba pár krokov a znova sa ocitol na zemi, tentoraz dole tvárou. Cítil na hlave ostré pazúry, ktoré sa mu bolestivo zaryli do zvyšku tváre a začali mu ju vyvracať smerom nahor. Vtedy si uvedomil, že neprežije a tento tvor si ho zrejme chce vychutnať. Zvrieskol z posledných síl, ktoré mu zostávali, ale z hrdla mu vyšlo iba nezrozumiteľné chrčanie, keď mu El-sarn sedel na chrbte a labou si priťahoval jeho hlavu čoraz viac a viac k sebe. Jeho pohľad dosiahol úroveň El-sarnových očí a uvidel v nich svoj osud. Pochopil, že to bude rýchle. Ozvalo sa puknutie a bolo po všetkom. Hlava bezvládne odkväcla na zem a El-sarn s odporom cúvol.
Ozvali sa početné výkriky a Ronnia s ďalšími dvadsiatimi bojovníkmi obkľúčila El-sarna. Všetci sa k nemu približovali s vytasenými mečmi, niektorí s kopijami, ktorých hroty sa mrazivo leskli. Pohlcovala ich chladná zúrivosť nad tým, ako dopadol jeden z ich najlepších bojovníkov, ale zároveň videli tvora s mocnou šijou, obrovskými zubami a zvláštnym brnením pokrývajúcim jeho telo. Nestrácali hlavu, ovládali sa a zdanlivo pokojne sa približovali. El-sarn sa točil na mieste v snahe zachovať si prehľad a rátal ich pohľadom.
Zadumal sa.
Videl, že ich je dosť a bude sa musieť riadne otáčať aby ich všetkých zvládol. Meče mu nerobili problém, nepáčil sa mu však pohľad na kopije, ktoré by ho mohli mrzieť viac. Štítov mnoho nevidel. Bojovníci sa preskupovali, menili formácie a pomaly postupovali, aby ho zatlačili k stene. Štíhla žena v strede im vydávala pokyny, vyzbrojená iba mečom a ostatní ju na slovo poslúchali.
Rozhodol sa.
Skočil smerom k tým, ktorí mali meče a následne, ako predvídal, zboku vyrazili piati kopijníci, aby ho odrezali a prebodli mu bok. No skôr, než stihli skloniť kopije dostatočne nízko, zvrtol sa a podbehol popod nich. Prekotúlil sa bokom, pričom im rýchlejšie ako myšlienka pazúrmi dotrhal šľachy na nohách pod kolenom. Všetci piati sa zvalili na zem, a kričali od bolesti. El-sarn mal široko roztvorené oči od vzrušenia, keď mu jeden z ďalších mávol mečom tesne pri hlave. Odtrhol sa od ostatných bojovníkov a snažil sa ho dostať sám. Mal skvelú techniku. V ľavej ruke mal krátku kopiju a pravou sa dokázal mečom rýchlo obracať. El-sarn odskočil a pripravil sa. Vyčkal a pri ďalšom útoku labou zrazil útočiaci meč, pričom využil stratu rovnováhy bojovníka a vrazil mu pazúre do očí. Bojovník na okamih znehybnel. Dopadol na zem a začal revať od bolesti. V šialenstve schmatol meč a začal sa naslepo oháňať dookola, nedbajúc na svojich druhov. Tí sa mierne stiahli, zdesení rýchlosťou, akou sa to všetko odohralo. Nikto z nich sa k El-sarnovi nedokázal priblížiť. Pohyboval sa s absolútnou istotou a vierou vo svoje schopnosti. Lámal kopije a meče sa viac menej neškodne odrážali od jeho tela. Zmrzačil viac bojovníkov ako ich zabil. Celé to vyzeralo ako hra, pri ktorej im naznačoval, že sa mu nemôžu rovnať. Zopár bojovníkov po zblízka hodilo kopije s istotou, ktorá sa vzápätí zmenila na paniku. Vyhol sa im neuveriteľnou rýchlosťou, pričom jednu stihol chytiť do papule a rozlomiť ju napoly. Stiahli sa, vytvoriac obranný prstenec zo zvyšných desiatich, ktorých hroty mierili na neho. Deväť bojovníkov ležalo na zemi. Deväť bojovníkov zmrzačených v priebehu jednej minúty. Jeden navždy oslepený a pobehujúci po bojisku v márnej snahe zasiahnuť nepriateľa.
El-sarn si sadol na zadok a vyceril na nich zuby.
Prekvapene sledovali, ako na nich zrazu hľadí malé chlpaté šteniatko, ktoré zavrčalo, zavrtelo chvostom a vrhlo sa do záveja. V okamihu bolo preč.
Na bojisku sa ozývalo iba stenanie ranených a dupot slepého, kým mu jeden zo spolubojovníkov milosrdne neodťal hlavu.
Ronnia sa otočila k ostatným a chvejúcim hlasom povedala: „Na dnes končíme. Vezmite ranených a vráťte sa do pevnosti. Ja idem v stopách tej beštie varovať druhú skupinu.“ Vyzliekla si brnenie, keďže videla, že El-sarn s ním nemá žiadne problémy. Pod ním mala iba priliehavú zelenú tuniku. Na chrbát si pripevnila krátku kopiju a do rúk vzala meč. Ostatní bojovníci sa ju snažili presvedčiť, aby išla s nimi. Jednoznačne odmietla a oni poslúchli, vidiac jej zlostný pohľad. Viac si ich nevšímala a rýchlo bežala smerom k východnej časti mesta, obozretne pritom sledujúc okolie.
Sam sa stretol s druhou, väčšou skupinou na severe v momente, kedy Ghu-sart prvýkrát pohliadol smrti do očí. Teda, lepšie povedané, skupina sa stretla s ním.
Nesnažil sa skrývať. Pokojne pozoroval ich príchod. Obklopovala ich už iba rednúca hmla, z ktorej vystupovali ako prízraky. Svojím zrakom ich však videl rovnako dobre ako za bieleho dňa. Ich spoločným znakom bola príšerne bledá tvár, ale tam sa všetky podobnosti končili. Niektorí mali tvár ako zver, iní mali pokojné, premýšľavé tváre líšiace sa tak, ako sa od seba líšili bežní ľudia. Oči každého boli iné. Do tmy striedavo vykukovali čierne, červené oči, zvláštnosťou boli jedinci s modrými žiariacimi očami, ktorí tvorili najmenšiu časť. Bez výnimky mali však všetci prvotriedne brnenia a kvalitné zbrane.
Keď ho uvideli, nechali neúspešné prehľadávanie mesta tak, a s krikom sa zvolávali. Rýchlo sa k nemu blížili po širokej ceste. Sedel na zemi, odetý celý v bielom, s prilbicou na hlave a mečmi voľne položenými na prekrížených nohách. Hlavu mal sklonenú, akoby sa modlil. Urobili okolo neho široký kruh a pomaly sa okolo neho sťahovali v smrtiacom zovretí. Zastali až na pokyn svojho vodcu pár metrov od neho.
„Odhoď meče,“ prikázal mu, predstúpiac pred neho. „Nebudeš s nami bojovať.“
Sam pomaly zdvihol hlavu. Nepozeral sa však ani na jedného z nich a namiesto toho sa sústredil na ich mysle. Vnímal ich pocity, emócie a túžby. To, čo z nich vycítil, ho naplnilo hlbokým odporom. Nenachádzal v nich ani len náznak niečoho dobrého. Smutne dospel k poznaniu, že zmierenie neexistuje a že s týmito tvormi nemá cenu sa zapodievať. Napriek tomu sa rozhodol urobiť aspoň jediný pokus.
„Môžeme sa dohodnúť.“
„Dohodnúť? Vari sa smrteľník dohaduje s nesmrteľnými?“ skríkol ich vodca. Nervózne si však prechádzal rukou po meči, čo si Sam v kratučkom záblesku všimol. Očividne nevedeli, kam ho zaradiť. Teraz nevyzeral človekom o nič viac ako oni. Vzrušene medzi sebou debatovali, ukazujúc na jeho striebristo-modrú pokožku a zahrotené ostne, vystupujúce z jeho chrbta.
„Neviete, s čím sa zahrávate,“ upozornil ho Sam vážne. „Máte na výber dve možnosti. Prvá z nich je, že vás všetkých pozabíjam. Možno to nebude jednoduché, ale ja si poradím, kým tu nebudú ležať bezhlavé tela. Potom sa vydám po vašich stopách, kým nedostanem každého jedného z vašej prekliatej rasy. Druhá možnosť spočíva v tom, že vás nechám v pokoji odísť domov, ale doručíte môj odkaz týkajúci sa prepustenia všetkých ľudí, ktorých držíte vo svojej moci. Ďalej budem vyžadovať sľub, ktorým sa zaviažete, že nebudete napádať ľudí v priesmyku, necháte toto mesto na pokoji a jednoducho budete sekať dobrotu,“ s úsmevom dokončil Sam, ked počul smrtiace syčanie postáv okolo neho.
Ich vodcovi sa krvavo zablyslo v očiach a vpil sa pohľadom do Sama. Sekundy plynuli a veliteľ sa zrazu rozrehotal. Postupne sa k nemu pridali aj jeho druhovia, keď z nich opadol prvotný hnev nad cudzincovou odvahou a aroganciou.
„Blázon,“ zahučal vodca, keď sa dosmial s krutým úškľabkom na červených perách. „Ty si myslíš, že neviem čítať medzi riadkami? Ide ti zrejme o niekoho konkrétneho, keď si ochotný toľko riskovať. Po chvíli si uvedomíš, aké márne sú tvoje nádeje. Neexistuje bojovník, ktorý by s nami mohol skrížiť meče a vydržať viac ako jeden súboj.“
„Netrep hlúposti,“ odvrkol Sam, cítiac svoj vlastný, rastúci hnev „Skrývanie sa v hmle, ktorá dokáže udusiť človeka? To je váš triumf? Myslíš si, že ju necítim? Túžobne čakáš, kedy sa zvalím na zem v kŕčoch, ale v srdci cítiš, že to tak nebude. Rastie v tebe zlosť a bezmocnosť. Želám ti, aby ťa strávila pálčivá bolesť nad vlastnou neschopnosťou a zbabelosťou. Pôjdeš do pekla, lebo presne tam patríš. Dobre vieš, že...“
„Drž hubu!“ zreval vodca a ukázal pazúrom na jedného bojovníka so žiariacimi modrými očami „Fenly, môžeš ho rozpárať.“
Bojovník pokojne vystúpil z kruhu a tasil meč. Sam zostal nepohnute sedieť. Rukami iba jemne pohládzal záštitu jedného zo svojich mečov. Fenly sa k nemu opatrne približoval, v pravej ruke meč, v ľavej malý okrúhly štít z dubového dreva bez výzdoby. Prešiel do útoku, skúsene mávajúc mečom v zložitej sérii úderov, ktoré mali zneistiť súpera. Štít držal vysoko a to Samovi naznačilo, aký úder ma očakávať. Takmer v poslednej chvíli sa prehol dozadu a na tvári zacítil závan čepele.
Fenly zostal prekvapený, ale okamžite prešiel do iného postoja, plynule sa otočiac na mieste. Zrazu sa zatackal a neveriacky sa zahľadel na strieborný meč, ktorý sa mu zabodol do brucha. Pocítil veľkú slabosť a v mrákotách videl žiariacu postavu, ktorá sa k nemu blížila. V poslednom zúfalom nápore sa zahnal obojručne mečom, ale postava zmizla. Potriasol hlavou, aby sa spamätal. Kde je? Nestihol si ani uvedomiť, k čomu sa schyľuje, meč mu vypadol zo zmeravených prstov a s prebodnutým srdcom sa zrútil do snehu.
Rev sa niesol po okolí a od skupiny sa odtrhlo päť bojovníkov, aby ho zabili. Sam sa obratne vyhýbal každému útoku. Žiadna čepeľ nebola dosť rýchla, žiadna kopija dosť smrtiaca. Tancoval na bojisku, rozdávajúc smrteľné rany a kosil nepriateľov jednou zo siedmych techník, ktoré poznal. Skolil posledných vyzývateľov, ktorí sa odvážili mu postaviť a zostal stáť. Nevšímal si zúrivé výkriky ostatných bojovníkov, čakajúcich na rozkaz, aby sa na neho mohli všetci vrhnúť. Striedavo pozerali na neho a striedavo na svojho vodcu. Ten nemohol od Sama odtrhnúť užasnutý pohľad.
„Stále sa môžete vrátiť do hôr, ak tu necháte zbrane a prepustíte ľudí na slobodu,“ trval na svojom Sam.
„Áno a nech zdochneme od hladu, ty panghart!“ vrieskal vodca a na lícach mu naskočili červené škvrny. „Všetci naňho a rozpárajte ho na kusy!“
Čas sa pre Sama spomalil, kontúry prostredia boli ostrejšie a takmer neprítomne sledoval, ako sa k nemu rútia desiatky nepriateľov sršiacich nenávisťou.
„Bodaj vás...“ pomyslel si a rozmýšľal nad slnečným svitom, ktorý tak dlho nevidel, na dúšok teplého nápoja, ktorý už na zahnanie smädu nebude nikdy potrebovať. Spomenul si na svoju ženu Margaret, jej smiech, radosť a krásny úsmev. Uchovával si túto spomienku, aby mu vždy dodávala síl, keď sa schyľovalo k najhoršiemu. Bieli bojovníci sa oháňali sekerami, mečmi a divoko do neho dorážali zo všetkých strán.
Bez námahy čelil ich útokom, kryjúc sa telami tých, ktorí sa mu priblížili na dosah. Priestranstvom sa ozývalo rinčanie zbraní a vrieskanie zomierajúcich. Oči mu blčali nemilosrdným chladom a odrážal čepele takmer nepostrehnuteľnými pohybmi. Na snehu pribúdali ďalšie hlavy, s vycerenými zubmi a vyhasnutými očami.
Okolo hlavy mu preletela kopija a zabodla sa do domu za ním. Následne na neho letelo ďalších šesť z iného smeru, ktorým sa ledva vyhol, zatiaľ čo sa nepriatelia preskupili. Kopijníci vykročili, pevne zvierajúc násady svojich kopijí, kryjúc sa štítmi a zaháňali ho k múru. Zasunul meče do pošiev, vykopol dvere do domu a prudko ich za sebou zatresol, zaistiac ich závorou. Vybehol po schodoch do podkrovia, keď sa zdola ozval zvuk roztrieštených dverí. Rýchlo vyrazil pár škridiel zo strechy a vyliezol na strechu, kde sa prikrčil ako mačka.
Chystal sa skočiť dole uprostred nich, keď si všimol, ako sa ich zadné rady zavlnili a zoskupenie sa začínalo rozpadávať. Bojovníci sa potácali a medzi nimi pobehoval El-sarn, hrdúsil a trhal všetkých v dosahu. Vzduchom sa mihali obrovské laby neľútostne dopadajúce a drviace tvrdé brnenia, akoby boli z papiera.
Bojovníci vpredu sa otočili a rozbehli sa späť na pomoc svojim druhom. Keď zazreli, čo ich napadlo, vydesene zhíkli. Ich vodca iba bezmocne reval príkazy, skrývajúc sa uprostred skupiny.
Sam konečne zoskočil a ťal im do nechránených chrbtov. Ocitli sa v pasci, z ktorej nebolo úniku. Početná prevaha nič neznamenala a pomer síl sa po chvíľke boja prudko zmenil. Veliteľ skupiny sa rozbehol na útek, ale keď zočil El-sarna, ktorý nikoho neprepustil živého, zvrtol sa a snažil sa radšej obísť Sama, ktorý nadľudskou rýchlosťou behal po bojisku, zanechávajúc po sebe skazu. Pevne stískal rukoväť meča, no Sam ho znezrady dobehol a veliteľ mohol iba zúfalo odrážať prudké výpady, pri ktorých mu stŕpalo v rukách. S bolestným výrazom ustupoval, kým mu Sam nevrazil meč do srdca.
„Nemôžeš... ani ty... poraziť... nedostaneš ju...“ nezrozumiteľne bľabotal veliteľ, hľadiac na Sama, pričom sa mu z očí strácalo svetlo a zmĺkol.
Ronnia dorazila na bojisko neskoro. Z diaľky uvidela iba kopu mŕtvol, uprostred ktorých stál muž, stojaci bok po boku s tou beštiou, ktorá jej pozabíjala toľko druhov. Radostne sa mu šúchala o nohy a drala mu nohavice.
Sam si práve zasunul meče do pošiev, keď zacítil jej pohľad a otočil sa. Bleskovo sa stiahla, ale predsa vykukla spoza najbližšieho domu.
Videla jeho zelené planúce oči, ktorými skúmal okolie.
Nemôže ma vidieť, ubezpečovala sa, pomaly sa sťahujúc späť. V narastajúcej panike videla, že vykročil jej smerom, pričom ten druhý tvor pokojne kráčal preč opačným smerom.
Keď sa dostala za ohyb ulice, začala utekať. Odhodila zbrane, aby bola ľahšia, a zrýchlila tempo. Vietor jej hvízdal okolo uší, keď nadľudskou rýchlosťou prekonávala snehové záveje. Dosiaľ nepoznala nič, čo by ju dokázalo predbehnúť. Čím ďalej, tým získavala väčšiu istotu, že sa zachráni.
Po pár sto metroch si dovolila krátky pohľad späť, pričom nikoho nevidela. Uľahčene si vydýchla a ešte pridala. Vtom si všimla, ako sa súbežne s ňou, asi tridsať metrov naľavo od nej, nesúc sa veľkými skokmi, pohybuje muž v bielom. Zúfalo zrýchlila, avšak muž zrazu zmizol.
Nezastavila sa a bežala, kým ho nezbadala zamračeného stáť pred sebou na ceste. Vyzeral opäť normálne a nebolo na ňom nič nezvyčajné. Zdal sa byť prekvapený, že vidí ženu.
„Ďakujem za prebehnutie.“
Neodpovedala, ale prudko dýchajúc si vytiahla dýku, ktorú si ponechala ako jedinú zbraň a pripravila sa. Zostala však zarazená, keď si Sam povzdychol. Zložil si prilbicu, odopol meče z opaska a nechal ich spadnúť na zem. Roztiahol ruky, akoby ju chcel privítať a mlčal.
Sekundy ticho plynuli, až to nevydržala. Výskokom sa vrhla vpred, dýkou mieriac na srdce. Sam sa uhol a ona sa skotúľala nabok. Zavrčala a opäť zaútočila.
Znova a znova.
„Môžeme sa porozprávať?“ Sam zručne odblokoval ďalší úder, schmatol ju za rameno a šmaril do najbližšieho záveja. Odmietla sa vzdať a pokračovala v bezvýslednom útočení ďalej.
Napokon jej Sam vyrazil dýku z ruky, schmatol ju za ruky a pevne stiskol, zatiaľ čo sa bezvýsledne pokúšala oslobodiť. Kopla ho u celej sily, ale netrafila, kam chcela. Od bolesti zaskučala. Akoby kopla do kameňa. Silu, aká ju držala, si nedokázala ani predstaviť. V poslednom vypätí síl sa pokúsila oslobodiť nečakaným kopnutím do jeho hrude. Odhadol jej zámery pomerne presne. Nahneval sa a udrel ju päsťou do tváre.
Rozcapila sa na snehu a zostala ležať so zatvorenými očami. Nebola v bezvedomí, až tak silno ju neudrel, ale vzdala to, čakajúc smrť. Nič sa však nedialo, kým nepocítila na tvári horúci dych. Začula zvuk, podobný vzdychnutiu a zmeravela od šoku. Cítila telo, ktoré sa nad ňu naklonilo a jemný jazyk, prechádzajúci po jej krku. Preglgla a snažila sa nehýbať.
„Prestaň ju obťažovať a zlez z nej,“ začula hlas, prichádzajúci spoza nej. V hlave sa jej vírili chaotické myšlienky. Ako môže na nej ležať, keď ho počuje za sebou? Riskla to a prudko otvorila oči. Od ľaku takmer odpadla.
Nad ňou stál El-sarn a sklamane si schoval jazyk medzi tie najväčšie zuby, aké kedy videla. Telo mal tentoraz pokryté hustou, jemnou srsťou.
El-sarn vyčítavo pozrel na Sama, ktorý sa výhražne na neho pozrel a konečne z nej zliezol.
„Je čas na prechádzku,“ sklonil sa k nej Sam a postavil ju na nohy.

Ôsma kapitola


Ruky mala zviazané za chrbtom a pomaly kráčala vpred. Urobili si krátku zastávku pri hoteli, kde musela zostať stáť. Sam prikázal El-sarnovi, aby na ňu dohliadol. Po chvíli sa vrátil späť so svojimi vecami a kráčali ďalej. Nezdalo sa mu to dosť rýchlo a prinútil ju ísť poklusom.
„Kam ideme?“ spýtala sa.
„To mi povieš ty.“
„Prečo ma rovno nezabiješ?“
„Daj mi zámienku a aj na to určite príde,“ zamrmlal. „Kde držíte ľudí?“
„O tých ti ide?“ prekvapene sa spýtala. „Nemáš najmenšiu šancu dostať ich preč.“
„Čo s nimi robíte?“
Iba sa uškrnula.
Prudko ju zvrtol k sebe a hľadeli si do očí. Odvracala zrak, avšak po chvíli zdesenia si uvedomovala rastúce zrenice, ktoré jej nemilosrdne vťahovali pohľad, kým nevidela to, čo mala vidieť. Ocitla sa na otvorenom, nechránenom mieste, presvetlenom ostrým modrým svetlom, ktoré ráňalo oči. Napriek tomu vnímala zahmlené postavy, ktoré sa okolo nej ticho pohybovali a niečo šepkali. Rástla v nej hrôza, keď zazrela tvár najbližšej z nich.
„Nie, nie, nie!“ kričala a začala sa hystericky triasť.
„Videla si ju?“ ticho sa spýtal.
Neodpovedala, až kým ju opäť nedonútil pozrieť sa mu do očí.
„Nechci, aby som sa opäť ponoril do tvojho vedomia.“
„Nie je mŕtva, no nemôžem ťa za ňou doviesť.“ Už len samotná myšlienka, že by ho priviedla do pevnosti, ju privádzala do šialenstva. To, čo by jej na to povedal Pán, sa snažila vytesniť zo svojej mysle. Uvedomovala si iba jedinú vec. Je mŕtva v oboch prípadoch.
„Nemusím ťa žiadať, aby si ma tam priviedla. Stačí, keď mi ukážeš vchod,“ ukázal na stopy, ktoré sa zreteľne črtali v snehu, miznúc smerom na sever.
Zhlboka sa nadýchla, pričom odhalila ostré, očné zuby. „Môžem ťa tam nepozorovane priviesť skrytým tunelom pod úbočím, ale mám podmienku.“
„Akú?“
„Necháš ma žiť,“ zašepkala. „Zmiznem niekde, kde budem v bezpečí. Po takej zrade ma moji späť neprijmú.“
„Budeš ďalej napádať ľudí?“
Vzdychla si. „Nerozumieš tomu. Sme krutí, ale zabíjame predovšetkým pre potravu. Takto sa naša rasa vyvinula v dobách, keď bola Zem ešte mladá. Prežitie závisí od lovu a lov v našom prípade znamená loviť ľudí, či zvieratá, ničím iným sa živiť nemôžeme!“
Po tvári jej začali stekať slzy. Samom to však ani nepohlo. „V tom prípade si nezaslúžite žiť.“
Stáli v mrazivom ovzduší, do uší im plieskal ľadový vietor, ale ani jeden z nich si to nevšímal. Sam uprene pozoroval jej oči a sledoval, ako zareaguje na jeho posledné slová. Keď nereagovala, iba ju postrčil vpred. Zdráhavo poslúchla a vykročila.
„Ako sa šíri vaša nákaza?“
„Uhryznutím, pokiaľ človeka necháme žiť a nenecháme ho vykrvácať. Ale nie každý z nás to dokáže. Niektorí po uhryznutí jednoducho umrú, iní sa menia na niečo iné a potom ich musíme zabiť, lebo sú nebezpeční dokonca aj pre nás. Vždy je to o niečom inom. Dokonca boli prípady ľudí, ktorí boli odolní. Ale tých je mizivé množstvo.“
„A ona?“
Mlčala.
„Odpovedz!“ zreval. „Je už aj ona ako ty?“
„Zatiaľ... nie,“ pomaly povedala, „ale tomu procesu už nezabrániš žiadnym spôsobom. Uhryzol ju náš Pán, keďže sa mu zapáčila a chce, aby bola jednou z nás. Získa moc, ale zaplatí tú najstrašnejšiu cenu.“
Oči mu sčerveneli od hnevu a takmer sa prestal ovládať. „Kto je to?“
„Prvorodený, ten, ktorý vznikol prirodzene a nie uhryznutím. Jeho krv je čistá a má obrovskú moc. Dokáže meniť podoby a čítať myšlienky. Bolo mi povedané, že kedysi bol uväznený v podzemí vlastnej pevnosti a po všeobecnej katastrofe bol znova voľný. Ja som jedna z najmladších príslušníčok,“ tichšie preriekla, hľadiac so zvesenou hlavou pod nohy. „Uhryzli ma ešte ako malú a vzali k nim.“
„Necítiš si k nim nenávisť?“
Zmätene sa na neho zadívala, nechápavo krútiac hlavou. „Toto je už aj môj rod a rasa. Nikto sa nemôže postaviť svojmu osudu. Tvoju milovanú postihol ten istý údel a nedokážeš na tom nič zmeniť. Možno ju dokážeš získať úskokom, ale nebude to človek, ktorého si pamätáš. Príde chvíľa, keď sa budeš musieť rozhodnúť medzi životom a smrťou. Hlad u nej premôže všetky pudy a vrhne sa na akéhokoľvek človeka, ktorý pri nej bude.“
„Chceš tým povedať, že by som ju mal nechať žiť s vami?“
Bez zaváhania prikývla. „Áno.“

Deviata kapitola


Krčili sa pod skupinou stromov a sledovali tmavú dieru v skalnej stene obklopenej obhorenými kýpťami stromov. Pred vchodom sa prechádzali dvaja bojovníci, nedbanlivo sledujúc okolie.
„Týmto vchodom sa tam môžeš dostať.“
„Kam vedie?“
„Varovali nás pred ním, aby sme ho nepoužívali, iba ak v nevyhnutných prípadoch,“ odvetila. „Sama som ním nikdy nešla, ale to ti dáva šancu prekĺznuť nepozorovane.“
Sam počas cesty mierne zmenil svoju podobu, na čo Ronnia s úžasom pozerala. Potom párkrát zo seba vydal zvuk podobný zapískaniu, ale takmer nepostrehnuteľný. Videla, ako sa jeho pery pohli a v diaľke za nimi sa nerozpoznateľne zavlnila zem medzi stromami. Stále bola hlboká noc, tak nerozpoznala, o čo ide. Zdalo sa jej, akoby uplynuli celé roky, odkedy sa vydala do mesta na príkaz Pána.
„Čo teraz?“ spýtala sa.
„Choď si, kam chceš,“ pokrčil plecami a uvoľnil jej ruky.
„Ale ak ťa stretnem opäť, už to dopadne inak,“ priložil jej prst na čelo. „Máš ma tu a budem vidieť každý tvoj krok, kým si nablízku.“
Nezrozumiteľne niečo zamrmlala a stratila sa v lese.
Sam sa uvoľnil a v mysli ešte hodnú chvíľu sledoval ozvenu jej krokov, kým nemal istotu, že je naozaj už ďaleko. V prípade, že by mal čo i len náznak pochybností, by ju nenechal odísť tak ľahko. Hocikedy by ho mohla zradiť. Pretrel si oči a sústredil sa na vchod. Pripadalo mu neuveriteľné, že svoju ženu má takmer na dosah.
Za pár sekúnd sa pri vchode do podzemia ocitli mŕtve telá a Sam zmizol vnútri. V prvej chvíli si privykal na temnotu, ktorá bola iná ako tma vonku. V chodbe sa šíril zvláštny sladkastý zápach a plesne na stenách svetielkovali ako fosfor. Pod nohami cítil udupanú zem, pod ktorou vytušil pevnú kamennú dlažbu.
Chodba bola vysoká vyše dvoch metrov a dosť úzka. Kráčal však nehlučne ďalej, čoraz hlbšie a hlbšie. Postupne sa chodba rozširovala a netrvalo dlho, kým prišiel na rázcestie. Chodba sa rozdvojovala. Tá, ktorá viedla vpravo, bola užšia a mierne stúpala, pričom z nej vyrážal silný, zadúšajúci zápach hniloby. Druhá chodba sa postupne zvažovala hlbšie do podzemia. Vydal sa ňou a za celú dobu nepostrehol žiadny náznak nebezpečenstva. Všade vládlo absolútne ticho, až ho pukanie pod nohami upozornilo, že nekráča po zemi. Pozrel sa a nabral za hrsť čohosi bieleho a tvrdého. Identifikoval to ako kosti mŕtvych netopierov. Začínal sa pomaly znepokojovať. Kráčanie po kostiach vyvolávalo slabú ozvenu a to si nechcel dovoliť. Nič však s tým nemohol robiť.
Prekvapil ho piskľavý zvuk pri tesne pri jeho hlave. Siahol po meči, kým nezistil, že sa díva na netopiera, ktorý s námahou liezol po stene. Ten sa naňho zahľadel čiernymi očami a rýchlo zmizol v diere.
Sam mávol rukou a vynadal si do hlupákov.
Otočil sa, aby pokračoval v ceste, keď sa za ním nečakane preboril kus povaly a on musel uskočiť, aby ho nezavalili kusy balvanov. Strop bol poškodený a pomaly začala kvapkať dovnútra kvapkať voda. Blížiaci sa hukot presvedčil Sama, že chodbu čo nevidieť zaplaví voda. Začal utekať rýchlo vpred a za ním pomaly silnel hukot burácajúcej vody.
Tma stále hustla a musel sa dotýkať stien, aby získal istotu. Pod prstami cítil najprv hrubú kamennú stenu, ktorá však postupne prechádzala do jemnejšieho, chladivého materiálu s pravidelnou štruktúrou.
Hluk valiacej sa vody za ním naberal na intenzite. Sam sa obával, že sa ocitol v pasci, až kým neprebehol okolo jedného, tmavého výklenku. Zarazil sa a vrátil sa späť, aby ho preskúmal. Výklenok skrýval v sebe ďalšiu chodbu, vedúcu naprieč podzemím. Rozhodol sa ísť tadiaľ a stihol to práve včas. Príval vody sa prehnal chodbou, ktorou išiel a z hukotu sa ozýval piskot bezmocne unášaných netopierov. Od úľavy si vydýchol a išiel ďalej po chodbe, ktorá začínala stúpať, až dospela ku schodisku. Potichu po nich šliapal a kým prišiel k zavretým železným dverám, narátal päťdesiatdva schodov. Skúsil ich otvoriť a na jeho prekvapenie neboli zamknuté. Protestne zaškrípali v pántoch a on sa ocitol vo veľkej sivej podzemnej kobke. Mihotalo sa v nej slabé svetlo dopadajúce z jedinej jedinej fakle a dym z nej sa kúdolil po strope. V strede stála v prítmí starobylá, drobiaca sa kamenná socha, na ktorej rukách skrížených na hrudi visel pár zlatých pút.
Sam vycítil nejasnú hrozbu a vytasil meč. Opatrne sa zakrádal pozdĺž steny, aby sa dostal na druhú stranu do ďalšej chodby, vedúcej nevedno kam.
Ozval sa tichý šepot a znenazdajky pocítil tlak v hlave. Vzoprel sa mu, no márne. Prsty mu zmeraveli a meč hlasno zarinčal na podlahe. Soche zažiarili oči studeným, modrým svitom a so škrípaním sa jej začala otáčať desivá hlava. Sam si uvedomil, ako mu tuhne krv v žilách, a pod pohľadom sochy mu začali meravieť končatiny.
Ochladilo sa, fakľa náhle zhasla a jediným zdrojom svetla boli iba tie príšerné oči, udržiavajúce Sama prikovaného na mieste. Pokúsil sa zavrieť oči, ale socha vycítila jeho zámer a ešte pritvrdila. Silou svojej vôle mu strhla prilbu a pomaly ho donútila kľaknúť si na kolená. Každá kosť v tele sa mu chvela od námahy, ako sa snažil vzdorovať, ale čím viac bojoval, tým väčšiu bolesť cítil. Prestal sa vzpierať a okamžite pocítil úľavu. Oči sochy pomaly prechádzali z tvrdého svitu na upokojujúcu pulzujúcu žiaru, ktorou naďalej kontrolovala každý jeho pohyb.
Otvorila ústa v nehlučnom výkriku a v diaľke sa v odpoveď ozval kvílivý zvuk.
Snažil sa sústrediť. V mysli si vyvolal pár výjavov, ktorými chcel odvrátiť pozornosť na inú, imaginárnu postavu, žijúcu v ňom. Hral sa s pozornosťou sochy, vytváral neexistujúce osoby, tak aby nevedela, koho k sebe púta. Bojoval zo všetkých síl, ale bytosť vycítila zmenu v zákutiach jeho mysle. Zneistela a Sam pomaly získaval vládu nad svojím telom. Kľakol si na nohy, pery pevne stisnuté a na čele mu vyrazili kropaje potu. Vtedy socha hnevlivo otvorila kamenné ústa a on sa zrútil na zem. V hlave cítil ostrú a prenikavú bolesť, zasahujúcu každé nervové zakončenie v jeho tele.
Za sochou sa ozval ostrý zvuk lámajúcich sa dlaždíc, prepadajúcich sa do zväčšujúcej sa diery v podlahe. Z nej napokon vyliezli štyri drobné postavy v čiernych plášťoch, v ničom sa nepodobajúc Bielym.
Výškou mohli siahať Samovi do polovice tela. Hlavy mali pokryté srsťou a ústa mali plné ostrých tesákov. Vzhľadom sa podobali divým vlkom v divočine, ale na rozdiel od nich nemali výrazné papule a chodili po dvoch nohách. Obzvlášť odpudivé boli najmä ich dlhé, kostnaté končatiny s pazúrmi, v podobe ľudských rúk. Šmátrali po zlatých putách, upevnených na soche, pričom sa úzkostlivo vyhýbali jej pohľadu.
Opatrne podišli tesne k Samovi, dvaja z každej strany, až cítil ich odporný, páchnuci dych. Zápästia mu zovreli pazúry a snažili sa mu vykrútiť ruky za chrbát. Sam cítil silu ich stisku, ale vzdoroval. Nemohli sa mu rovnať, napriek tomu, že boli štyria proti jednému. Tvory opäť zakvílili a dožadovali sa pomoci. Keď sa ich nárek vystupňoval, soche opäť zažiarili oči. Sam stratil cit v rukách a tvory získali prevahu. Bolestivo mu skrútili ruky a pocítil chladný dotyk pút. Cez hlavu mu prehodili čiernu kapucňu, pripevnili povraz na nohy a poležiačky ho ťahajúc, sa šuchtavo pobrali k skrytému východu. Začali vydávať prenikavé výkriky a zadúšali sa od radosti nad úlovkom. Cestou Sam vnímal dopadajúce údery na svoje telo, pričom nebol schopný vydať ani hláska, ba ani pohnúť sa.
V duchu uvažoval, ako sa z tej šlamastiky dostane. Zrejme v chodbe spustil dávno vybudovaný ochranný mechanizmus, ktorý počnúc spustením prívalu vody, až po jeho nalákanie do kobky, pracoval naozaj spoľahlivo. Socha v miestnosti, ktorá ho zajala, bola jednou zo starých prekliatych artefaktov, o ktorých počul, ale nikdy sa s nimi nestretol. To, akú moc dokázala vyvinúť, aby spútala jeho myseľ a telo, ho prinútilo znovu sa zamyslieť nad svojimi schopnosťami. Zatiaľ ničomu podobnému nečelil.
Vliekli ho už hodnú chvíľu. Kráčali mnohými chodbami a dvakrát ho vyniesli po akomsi schodisku. Snažil sa trochu pomrviť, ale nebolo mu to nič platné. Rozmýšľal, ako by sa mohol vyslobodiť. Problémom boli putá, ktoré v sebe skrývali značnú silu. Okrem znehybňujúceho účinku blokujúceho jeho telo kúzlom, bola oveľa hrozivejšia ich schopnosť blokovať mu aj myšlienky. Dokonca cítil, že nedokáže celkom jasne vnímať ani okolie a myseľ mal zatemnenú.
Sťažka narátal ďalších stodvadsať schodov, kým ho dovliekli do ďalšej miestnosti. Nešetrne ho zdvihli a hodili na kamenný stôl, strhnúc mu kapucňu. K zlatým putám pribudlo ďalšie a spútali mu ruky a nohy o železné skoby, vystupujúce zo stola. Na tvári cítil teplo sálajúce z veľkého ohniska. Zakaleným zrakom vybadal, že leží vo veľkej, prázdnej sále. S námahou pootočil krk a videl na stenách namaľované výjavy z veľkých bitiek minulosti.
Všimol si, že sa niekto k nemu priblížil, pričom zastal iba kúsok za ním.
„Krásne maľby, však?
Sam nemohol odpovedať. Preto si iba pokojne prezeral všetky maľby čoraz jasnejším zrakom. Zároveň počúval hlas, ktorý pôsobil autoritatívne a zároveň rušivo.
„Ľudia, ktorí vybudovali toto sídlo, mali určite inú predstavu o tom, kto tu bude prebývať. Nemali pochopenie pre takých, ako som ja,“ zasyčal hlas. „Iba kričali, nech ma upália!“
Odmlčal sa a začal sa pomaly prechádzať po sále, stále sa skrývajúc pred Samovým zrakom.
„Nemusíš dopadnúť ako ostatní. Si iný, takisto ako aj ja. Máš v sebe silu, ktorá ťa poháňa vpred, mimo ľudských možností.“
Zastal pri ohni a Samovi sa predsa len podarilo pootočiť k nemu hlavu. Kútikom oka zbadal muža oblečeného v krásne vyšívanom čiernom plášti, ktorý vystieral bledé, pavúkovité ruky k ohnisku. Tvár mal chudú, s vystúpenými lícnymi kosťami, čiernymi začesanými vlasmi dozadu a oči mal žlté ako mačka.
„Pravdaže,“ odporne sa zaškľabil, „nemôžeš hovoriť. Hneď to napravíme.“
Nebolo počuť žiadne kroky a predsa bol muž opäť za ním.
Sam pocítil dotyk na rukách a striaslo ho. Uvedomil si bielu ruku, ktorá sa iba jemne dotkla pút. Neuvoľnili sa, ale zistil, že opäť môže aspoň hovoriť.
„Kto si?“ spýtal sa ho muž.
„Volajú ma Sam.“
„Čo ťa ku mne priviedlo?“
„Príroda, divé zvieratá, príšery. Mám záľubu v cestovaní a toto sa mi zdalo ako príhodné miesto na pozorovanie.“ ironicky odvetil Sam.
Po tejto odpovedi vycítil zmenu nálady svojho vypočúvateľa. Čakal a pripravil sa na úder.
Očakávaný úder neprišiel a namiesto toho sa ozval uznanlivý smiech. „Naozaj sa nebojíš alebo si to iba nahováraš.“ Celé to pôsobilo až groteskne a nezmyselne. Sam odvrátil pohľad, keď sa muž nad neho naklonil, aby si ho lepšie preskúmal. Cítil na sebe jeho prsty, ktoré sa ho skúmavo dotýkali. Netvor ho ohmatával po celom tele. Stretli sa im oči, keď netvor odhalil svoje ostré zuby a z úst sa mu vysunul dlhý, špicatý jazyk. Sam zavrel oči a snažil sa nevšímať si to. Zamyslel sa radšej nad El-sarnom. Tá hlúpa potvora sa určite niekde dobre baví, trhajúc čosi na kusy a ja musím trpieť pod dotykmi tohto netvora.
„Keď sa mi dostane ešte raz do rúk ten mizerný pes,“ zašomral si popod nos. „tak ho asi...“
„Čo to malo byť?“ netvor prerušil svoju obhliadku. „O čom to hovoríš? Aký pes?“
„Nijaký!“ odsekol Sam.
Netvor ho schmatol za krk. „Žiadny výkrik? Žiadne prosby o milosť?“
„Myslel som si, že uvidím niečo viac,“ s námahou a s krivým úsmevom zo seba vytisol Sam. „Ale musím dodať, že som hlboko znechutený a sklamaný.“
„V čom spočíva tvoje sklamanie? Chceš vidieť viac? Prečo si prišiel?“
Sam sa potešil, keď videl, ako sa netvor pokúša ovládnuť narastajúci hnev „Je mi ťa ľúto. Toľko otázok a ja ti aj tak nič neprezradím.“
Ústa muža sa skrivili v úškľabku a kým Sam stihol žmurknúť, pocítil ostrú bolesť v ramenách.
Dve čierne dýky mal zaborené hlboko vo svaloch a prenikajúce čoraz hlbšie a hlbšie.
„Toto si chcel?“ zasyčal netvor tesne pri jeho ľavom uchu.
Sam dobre vedel, že rany nie sú smrteľné, ba tú bolesť si aj vychutnával, predovšetkým preto, lebo vstrebával do seba aj čosi iné ako len bolesť. Postupne videl čoraz jasnejšie a navyše sa mu v hlave vynárali určité vnemy a obrazy, týkajúce sa samotného mučiteľa.
„Veru lepšie, keď vidím, ako ťa tu zavalilo pred tisícročiami,“ ticho prehovoril Sam, dávajúc pozor, aby sa mu hlas ani raz nezatriasol. „A tvoj brat, princ Amberth, sa ti nepokúsil ani pomôcť, ako vidím. Mal dosť rozumu, aby dal zablokovať aj zvyšné neporušené chodby.“
Rozosmial sa a podzemím sa niesol jeho jasný, zvonivý smiech.
Netvor zúrivo udrel päsťami do stola a vzápätí vytrhol dýky z Samových ramien.
Sam chvíľu čakal a potom si vzdychol. „Si tu ešte? Prepáč, že som sa ťa dotkol. Nemal si to ľahké.“
Netvor sa očividne upokojil. „Rozmýšľam, ako ťa využijem. V tvojom prípade budem asi musieť zmeniť plány.“
„Nezachytil som ešte tvoje meno,“ podotkol Sam.
„Nemám meno, to si už sám zistil,“ chladne odvetil netvor. „Nehraj sa na hlupáka, ktorým nie si. Teraz mi povedz, prečo si tu. Môžeš to mať rýchlo za sebou, ale akým spôsobom, o tom rozhodneš iba ty sám. Čakám na tvoju odpoveď, nemám čas na hry.“
Sam sa iba uškrnul. „Buď ticho červ a radšej mi prines niečo do žalúdka.“
Počítal s jeho reakciou správne. Po tejto odpovedi v okamihu pocítil ostrý úder do hlavy a viac o sebe nevedel.
„Ty sám budeš potravou pre červy,“ zavrieskal netvor.
Zvery, ktoré priniesli Sama, sa na svojho Pána spýtavo zahľadeli.
„Nechcem ho. Pripravte jej ho.“ Otočil sa a zmizol bočným východom práve v momente, keď sa na Sama vrhla prvá z beštií.


Desiata kapitola


El-sarn sa zakrádal pomedzi stromy s ňufákom pritisnutým k zemi. Rozhodol sa preskúmať okolie a pohľadať niektorých bojovníkov, ktorí sa mu predtým nedostali do pazúrov. Bol vďačný Samovi, že ho nenútil ísť do podzemných chodieb. Nemal podzemie rád a to už vo viacerých strávil istý čas. Aj nedobrovoľne.
Pocítil zápach krvi a oči mu vzplanuli. Prikrčil a začal sa pomaličky plaziť pomedzi rednúce rady stromov, kým neprišiel na kraj čistinky, v ktorej boli vykopané veľké a hlboké diery. Podchvíľou sa z nich ozval nešťastný, tlmený nárek. V diaľke bolo z času na čas počuť krutý smiech.
Stráž pri nich držali dvaja strážcovia. Nepohnuto pozorovali druhú stranu čistiny, kde sa nachádzal vchod do úbočia hory, na ktorej stála pevnosť. Pri vchode stálo tristo bojovníkov, ktorí sa zúrivo dohadovali a vrieskali.
Nižší, ale rozložitý bojovník sa práve dohadoval so zraneným druhom, ktorého El-sarn videl ako prvého v bitke v meste ustúpiť.
Mužovi od zlosti preskakoval hlas. „Ako to myslíš, že vás donútilo ustúpiť jedno zviera?“
„Hovorím ti, že to nebolo obyčajné zviera, nedokázali sme si s ním poradiť. Kým sme si ho stihli prezrieť poriadne, zničil nám polovicu jednotky. A nikde nevidím Ronniu,“ dodal zranený bojovník. „Išla varovať druhú jednotku. Ako to, že tu ešte nie sú?“
„Druhú jednotku sme ešte nevideli. Možno sa vrátili inou cestou,“ namosúrene odpovedal iný bojovník, očividne neveriac ich historke.
Zranený bojovník sa na neho oboril.
„Kadiaľ by sa vracali? Zajatcov odjakživa privádzame sem a iba pár z nich do pevnosti. Ten tvor, s ktorým sme bojovali, pri našom ústupe náhle zmizol. Ronnia sa ich vybrala varovať, ale zrejme neúspešne! Koľkých tu máš kopijníkov?“
„Upokoj sa,“ zreval na neho jeho druh, „si bojovník a nie hysterická žena. Je nás tu vyše tristo. Mám tu aspoň sto mužov s kopijami a sme pri pevnosti. Nikto a nič sa sem neodváži.“
„Dvadsiati sme museli ustúpiť,“ triasol sa hlas ranenému bojovníkovi. „Stále to nechápeš? Mali by sme ísť do pevnosti a oznámiť to Pánovi.“
„A kto mu to oznámi?“ zasmial sa jeho protivník. „Žiadni ľudia, žiadne zásoby, len kopa mŕtvol a bájka o mocnom vlkovi? Neviem, do čoho ste zabŕdli, ale je to vaša vec.“
Po dlhom mlčaní sa ozval opäť zranený bojovník. „Počkáme tu, kým nebude svitať.“
Ukázal zakrvaveným prstom späť na juh.
„Správne by sa mala Ronnia s druhým oddielom, alebo zvyškom z neho, vracať týmto smerom. Možno by sme mali vyslať pár zvedov, aby skontrolovali situáciu.“
Ďalší muž, ležiaci na zemi s bezvládnou nohou, sa iba sucho zachechtal. „Chcem vidieť či je medzi zvedmi taký hlupák, ktorý sa dobrovoľne vydá na smrť.“
Všetci cítili, že by mali ísť príkladom, aj keď ich citovo k svojim druhom nič nespájalo, išlo iba o dávno driemajúci pocit spolupatričnosti v boji. Zároveň sa však obávali ďalších následkov. Ak ide beštia po lese v ich stopách, oveľa rozumnejšie by bolo počkať na ňu práve tu, na voľnom priestranstve. Nemali by sa rozdeliť medzi stromami, kde by sa v prípade útoku, nemohli zoskupiť.
„Počkáme tu,“ autoritatívne prehovoril bojovník s modrými očami. „Garlen má pravdu. Jediné, čo môžeme robiť, je počkať tu. Nemá zmysel riskovať.“
Pridali sa k nemu ďalší modrookí, ktorí boli očividne elitou. Mali najlepšie brnenia, najlepšie zbrane, takisto mali najväčšiu spotrebu krvi na osobu. Ostatní im neradi ustupovali, ale báli sa ich. Nesúhlasili však s plánom čakať na mieste. Začali sa opätovne hádať, kým konečne prišli na to, že ani jeden z nich nemá autoritu na to, aby mohol viesť jednotku. Ronnia a druhý veliteľ oddielu boli nezvestní a ostatní velitelia spali vo svojich kobkách.
El-sarn vyrazil k dieram, práve keď si modrookí bojovníci začali s chladnými úsmevmi vyťahovať meče s plánom postínať pár nespokojencov. Prvý strážca padol s roztrhaným hrdlom a nehlučne padol do najbližšej diery. Pri druhom El-sarn nemal také šťastie. Ten stál asi dva metre od prvého a stihol si uvedomiť, čo sa deje. Kým ho El-sarn zabil, stihol slabo vykríknuť.
Z druhej strany čistiny pár bojovníkov pohliadlo tým smerom a v tme iba videli nehybne stojaceho strážcu so sklonenou hlavou. Nemohli vedieť, že hlboko v tele má El-sarnove pazúre, ktorými sa ho zúfalo snažil udržať postojačky v predošlej pozícii. Kvapkala z neho krv na zem. Cítili ju, ale zároveň nevideli druhého strážcu. Usúdili z toho, že sa zrejme šiel nakŕmiť. Bolo to proti pravidlám, ale momentálne nebolo nikoho, kto by to išiel riešiť. Obrátili sa chrbtom a ďalší zo strážcov padol do diery s El-sarnom na chrbte.
Vedel, že má iba chvíľku na uskutočnenie svojho plánu. Diery boli našťastie poprepájané a pri jednej bolo dokonca schodisko, ktorým vodili ľudí dole. Neváhal a začal rýchlo obiehať všetky priestory, pričom labami vyrážal každé dvere, na ktoré naďabil. Celkovo narátal asi šesťdesiat živých ľudí, v dvoch veľkých, navzájom prepojených kobkách. Schovávali sa pred ním do kútov a rukami si zakrývali tváre. Nikto nevydal ani hláska, len spomedzi prstov na neho hľadeli. Ustúpil nabok, aby im uvoľnil cestu a kývol im hlavou. Priložil si pomaly labu na papuľu, aby im naznačil, že majú byť ticho. Boli však príliš vydesení na to, aby pochopili.
Čo som spravil zle? hútal El-sarn. Pokýval im labou smerom k schodom, ale ani sa nepohli. Videl toto gesto u ľudí a tak ho inštinktívne použil. Nezabralo však, a on začínal byť nervózny. Každou sekundou strácal čas na ich záchranu a začal sa hnevať pre ich nechápavosť. Tu ho osvietila spásonosná myšlienka.
Pobehol k mŕtvemu strážcovi, chmatol ho za krk a povláčil ho pred očami všetkých ľudí. Prvý krok spravil šedivý starší muž, ktorý váhavo vykročil vpred. El-sarn sklonil hlavu, zavrtel chvostom a ustúpil. Muž, ako sa El-sarn domnieval, bol veľmi odvážny. Nevedel však, že jedno oko má slepé a druhým vidí iba slabo. Prechádzal popri ňom a El-sarn žasol nad vlastnou šikovnosťou a komunikačnými schopnosťami. Chcel ich povzbudiť tak, ako to videl u Sama, keď sa ocitli v problémoch. Usmial sa na nich, a papuľu rozďavil, ako najlepšie vedel. Výsledkom bolo všeobecné zhrozenie, ale šedivý muž na to nedbal a vyšiel von. Gestom volal ostatných.
Ľudia rýchlo pokročili vpred a dovtípili sa sami, že musia byť ticho. V diaľke počuli rozhnevaných bojovníkov. Medzi ľuďmi bolo aj pár detí, ktoré si ostatní ochotne porozdeľovali a zobrali na ruky. El-sarn vyliezol na vrch schodiska a vo vhodnom momente privolal ľudí kývnutím hlavy. Pridali do kroku, pocítiac prílev nádeje, ktorá im dodávala silu. Hrnuli sa za ním a začali utekať, v smere ktorý im naznačil.
Vtom sa ozvali početné výkriky. Nepriateľ si konečne všimol zajatcov, miznúcich v lese. Vrieskajúc od zlosti sa celá horda vrhla do prenasledovania, nevidiac El-sarna, ktorý zaostal medzi stromami, aby dočasne chránil ich ústup. Na mieste zostali taktiež dvaja mladíci, ktorí neutekali preč ako ostatní, ale už predtým si vzali zbrane od mŕtvych strážcov. Zjavne boli odhodlaní získať pre svojich blízkych nejaký čas, aj keď tušili, že ich čaká istá smrť. Tváre sa im leskli od sĺz, pričom stáli pred El-sarnom a nevideli ako sa pozvoľna začína meniť a rásť. Rástol a modré kryštály, pokrývajúce jeho telo, tlmene žiarili v tmavej noci.
Mladíci zdúpneli od úľaku, keď sa obzreli späť, no statočne zostali stáť na mieste, trasúc sa na celom tele. El-sarn zostal stáť za nimi stále nespozorovaný, čiastočne krytý ich telami. Nechcel prísť o výhodu prekvapenia.
V momente, kedy sa bojovníci prirútili na vzdialenosť desiatich metrov, divo mávajúc mečmi a kopijami, jemne odtisol labou mladíkov, aby nezavadzali.
Vydal zo seba rev, následkom ktorého sa jeho spoločníci vrhli na zem, zapchávajúc si uši. Prvé rady bojovníkov, z ktorých ho niektorí už poznali, zdesene, prudko zastali a popadali k zemi, keď do nich vrazili zadné rady. Nastal chaos a zmätok, pri ktorom sa celá formácia nadávajúc rozpadla.
El-sarn využil situáciu a vyrazil priamo vpred. Skočil do najhustejšej skupiny bojovníkov, kým sa stihli usporiadať. Využíval svoje telo ako čistú prieraznú silu. Jeho kryštály fungovali bezchybne. Rozsekávali nepriateľské brnenia a zanechávali hlboké rany. Behal po bojisku, trhal, ničil a sekal tesákmi ako zmyslov zbavený. Pri jeho rýchlosti sa bojovníci nedokázali spojiť na účinný odpor. Naslepo hádzali do neho kopije, vďaka ktorým zasiahli iba svojich vlastných. Na celom bojisku za ozývalo stonanie ranených a vreskot umierajúcich. Pri ich počte sa však El-sarn nedokázal vyhnúť všetkým ich kopijam a šípom. Podarilo sa im ho bolestivo zasiahnuť viacerými ťažkými kopijami, ktoré v ňom prebudili tlmenú, pulzujúcu bolesť. Najbližší ranení a umierajúci sa dokonca snažili zavesiť na neho holými rukami, v snahe spomaliť ho.
Bitka trvala pätnásť minút, počas ktorých sa vytvorili malé skupinky brániace sa jeho útokom v kruhu, už bez snahy pomôcť svojim raneným.
El-sarn takmer ku koncu bitky utŕžil zásah. Ranený bojovník, ležiaci na zemi, naňho znenazdajky vystrelil kušou. Ostrý šíp mu narazil do ňufáku, roztrieštil sa a hrot mu vletel priamo do oka. Oslepený zaskučal a prevalil sa na bok. Priložil si labu s ostrým pazúrom k oku a zaškrabol doň. Vyvalil sa z neho prúd horúcej, pariacej sa krvi, spolu so skazonosným hrotom. Nebol pripravený na ostrú bolesť, ktorú mu spôsobil. Nepriatelia si všimli jeho zranenie a povzbudzujúc sa spojili, aby ho dorazili.
Vrhli sa doň a od tela sa mu údery čepelí v spŕškach iskier. Nestíhal odrážať ani zúrivé výpady kopijníkov, keďže bol rozhodnutý chrániť si druhé oko. Zároveň sa musel oháňať po ostrých mečoch, z ktorých mu niektoré spravili pár zárezov na labách. Od chrbta sa mu približovalo ďalších šesť bojovníkov s dlhými kopijami, ktorí až na poslednú chvíľu dorazili na bojisko.
V tej chvíli sa ozval hromadný výkrik dvadsiatich ľudí, ktorí dobehli na bojisko, dvíhajúc oštepy a meče a vrhli sa na Bielych. Prstenec obklopujúci El-sarna poľavil, ten zabudol na všetku opatrnosť a zúrivo sa na nich vrhol. Nepriateľ nevedel na koho sa prv sústrediť. Ľudia boli slabí, ale podarilo sa im zabiť pár bojovníkov. Tí, pri pohľade na El-sarna, ktorý sa od zúrivosti nad svojím zranením pomaly pomiatol, pochopili, že to nemôžu vyhrať. Začali spoločne ustupovať do tunelov v úbočí hory.
Keď ľudia videli ustupujúcich bojovníkov a voľného El-sarna, začali jasať, vrhajúc zvyšné kopije a oštepy na nepriateľa. El-sarn sa porátal s posledným bojovníkom a upokojil sa. Myseľ mal opäť čistú a hľadel asi na tucet unikajúcich nepriateľov, miznúcich na druhej strane v tuneli.
Sťažka si vydýchol. Ľudia sú slobodní.
Pri tej predstave si pomyslel na Sama, ako sa poteší tejto správe, ale zároveň posmutnel pri pomyslení na svoje zničené oko.
Práve v tom okamihu cítil, akoby v ňom niečo zamrelo. Prepadla ho vlna smútku a bolesti. Zavrtel hlavou, snažiac sa zistiť čo sa deje. Má to nejakú súvislosť so Samom? Nedokáže ho vycítiť, to je pravda, ale to súvisí asi s tým, že ten pátra v podzemí. Prižmúril zdravé oko, snažiac si vybaviť si jeho obraz, ale videl len tmu. Myseľ mal v tomto prípade zahalenú tmou.
Čo sa zmenilo? Niečo tu chýbalo, tým si bol istý.
Vtedy začul slabý, takmer nepostrehnuteľný výkrik ženy v úzkostiach, ktorý ho bodol priamo do srdca. Ten hlas si nemohol nikdy zmýliť.
Bol to jej hlas.

Jedenásta kapitola


Hlava sa jej točila od hladu a cítila mierny závrat. Od posledného incidentu ju nechali samotnú v druhej cele bez akéhokoľvek strážcu. Pri nej sedelo pár desiatok potkanov, ktorých už nemala silu odohnať. Nehybne ju pozorovali červenými očkami, krútiac chvostmi sem a tam. Občas sa odbehli napiť a potom prišli opäť, ako na nejaké zaujímavé predstavenie.
Vedela, prečo to robia. Chceli vidieť konečnú fázu premeny.
V ústach cítila bolesť, keď sa jej tlačili nové očné zuby. Nečakane skočila vpred a zdrapla do ruky jedného z potkanov, ktorý sa snažil zúfalo oslobodiť. Pišťal od zúfalstva, kým nepraskol ako balón. Ostatní sa bleskovo rozpŕchli do bezpečnej vzdialenosti.
Prvý vypadol ľavý horný zub a následne aj pravý. Znechutene ich vypľula, keď sa jej nové zuby násilím prerezali cez ďasná. Ústa mala ihneď plné krvi. Oblizla si pery a nedočkavo pozrela na krvavé a teplé telíčko v rukách. Narastala v nej obrovská chuť hrýzť a roztrhať toho tvora. Zároveň sa v nej zjavil pocit odporu, keď sa v nej akoby slabými nitkami držali posledné stopy sebaovládania. Pustila potkana a ten sa ticho rozpleštil na zemi.
Vyhrala. Nateraz.
V bruchu cítila nepríjemný tlak a pomaly si ľahla na lôžko, skrútiac sa do klbka. Ticho začala plakať, keď jej v útrobách prerástla bolesť do neznesiteľného, tupého pulzovania.
Myseľ jej začala ovládať čierna chmárava, ktorá čiastočne stlmila jej bolesť. Prestala vnímať okolie a iba sa ocitla stratená v preludoch, počujúc hlas vo vnútri, chladný a vecný.
„Pomáham ti od bolesti, ale už o chvíľu prijmeš samú seba...“
„Nie, prosím nie.“
„Možno ti už sami chystajú hostinu, nemusíš ani loviť...“
Pokúsila sa brániť, ale hlas sa len smial. Čím viac sa smial, tým zúrivejšia bola, až si to sama uvedomila. Upokojila sa a na okamih v tmavej noci videla ľudské dieťa, zabalené v kolíske.
„Ale, ale... čo sú to za predstavy,“ káravo sa ozval hlas. „Vidím, že si naozaj hladná.“
„To nie sú moje predstavy!“ zajachtala.
„Žeby nie? Ale tú zvláštnu chuť v sebe cítiš, mám pravdu?“
„Ukáž sa!“ vykríkla napokon.
„Prečo nie?“
Spozorovala tmavú škvrnu vznášajúcu sa v temnote a v pozadí sa ligotali hviezdy, nesmierne ostré a jasné. Svit dráždil jej oči, až si uvedomila, že stojí v prázdnom priestore, uprostred ničoty.
Škvrna sa priblížila na pár krokov od nej, neustále menila tvar. Štruktúra a zloženie sa nedalo určiť. Vyzerala ako oblak, ale mnohonásobne hustejší, so sivastou pevnou škrupinou, ktorá bola zároveň pružná a jemná na pohľad. Začala sa pomaly otvárať.
„Ja som ty a ty si ja. Stal som sa tvojou súčasťou.“
Výkrik, ktorý sa z nej v temnote ozýval, nenašiel žiadnu odpoveď.
Hľadela na vyliezajúce tenké, odporné články nôh, ktoré sa klepotavo ukladali na seba.
„Si krásna.“
Odvrátila zrak pri pohľade na drobnú zvraštenú červenú tvár, s ovísajúcou hnilobnou kožou. Prsty príšery sa natiahli v priestore a jemne ju pohladkali po líci, až mala chuť jačať do bezvedomia. Spozoroval vlnu hnusu, ktorá sa v nej dvihla.
Ústa bez pier sa mu zvlnili, vyvrátil oči nahor, smerom k hviezdam. „Budeme spolu tráviť veľa, veľa času,“ zasnene pokračoval.
„Nikdy!“ vzápätí sa jej do mysle zabodol osteň bolesti.
„Nemusíš sa ma báť, ale ak to bude nutné, budem ti musieť ublížiť zakaždým, keď ma neposlúchneš.“ Fatalisticky pokýval hlavou. „Veru tak, a nesnaž sa brániť spánku, počas ktorého si budeme môcť častejšie pohovoriť.“
„Si v každom z nás?“
„Presne tak,“ tvor sa očividne potešil jej otázke, „existoval som a viedol každého z vás, hneď po premene. Som večný. Existoval som už pri zrode vesmíru, aj keď som sa väčšinu času iba skrýval v temnote,“ odkašľal si a rozpačito dodal: „Volajú ma aj prvotné zlo, ale s tým ja nemám nič spoločné. Nemôžem za Všeobecnú katastrofu, ktorá postihla tvoju rasu, iba som využil príležitosť a získal opäť kus svojho sveta.“
„Ale máš s tým niečo spoločné!“ skríkla.
Zasmial sa a začal sa pomaly súkať späť do tmavej škvrny, ktorá sa za ním ticho zavrela.
Vzniesla sa do vzduchu a zamierila medzi hviezdy, odkiaľ sa naposledy ozval jeho hlas.
„Už si po teba idú, počujem ich kroky. Veľa šťastia a dobrú chuť, láska moja.“
Tu precitla zo zasnenia. Nechápavo sa poobzerala okolo seba, až kým nespoznala novú celu, do ktorej ju zamkli. V diaľke počula kroky, ktorých ozvena sa niesla prázdnymi podzemnými priestormi.
Zjavili sa desiati bojovníci, ktorí bez slova pristúpili k dverám. Nestrácali čas a jeden z nich mečom rozťal kovovú zámku. So zarinčaním dopadla na zem a Margaret sa snažila posadiť, keď vstúpili dovnútra, ale bola príliš slabá. Bez odporu dovolila, aby si ju jeden z nich prehodil cez plecia.
Počas chôdze si uvedomila tep muža, ktorý ju niesol. Zachvátil ju hlad a zaprela sa mu rukami do chrbta, takmer podvedome dvíhajúc hlavu k jeho krku. Ale ostatní čakali len na to, bol to signál, že už to nedokáže ovládať.
Zasmiali sa a nasilu odtrhli jej ruky od neho. „Už o chvíľu sa dočkáš,“ pozerali na ňu so žiadostivým pohľadom. „O chvíľku. Len vydrž.“
Opäť vnímala iba zahmlene podzemné priestory, ktorými ju už raz viedli, ale po chvíli zamierili celkom neočakávaným smerom. Viedli ju po dlhých schodoch, prechádzajúc okolo ďalších Bielych, ktorí boli vyobliekaní v slávnostných rubášoch. Napokon prišli k dverám, ktoré sa samé otvorili. Vstúpili do bohato zdobenej sály, v tmavých kútoch medzi stĺpmi sedeli diváci, v očakávaní vzrušujúceho predstavenia.
Uprostred stál kamenný stôl, na ktorej ležal muž, zatiaľ prikrytý čiernym plášťom ležiaci v mláke krvi, ktorej vôňa dráždivo naplňovala pľúca každého v sále. Priviedli ju tesne k nemu, položili ju na nohy a ona ledva stála, opierajúc sa rukami o kraj stola. Jeden zo strážcov pri nej zostal stáť a držal ju za plecia, aby nezačala skôr, ako budú všetci prítomní.
Z tmy prebleskovalo množstvo svetielkujúcich, lesklých očí a nozdry nedočkavo vťahovali do seba vzduch. Ozvena rozhovorov, ktoré medzi sebou viedli, náhle utíchla. Do sály vošiel ich Pán a mlčky sa usadil do hlbokého kresla na konci sály. Zopäl ruky dohromady a so sklonenou hlavou chvíľu premýšľal.
Všetci už samozrejme vedeli, čo sa prihodilo. Neodvažovali sa ho vyrušiť, keď videli, ako dopadol jeden z bojovníkov. Ten mu ohlásil útek ľudí a vyvraždenie väčšiny jeho bojovníkov. Teraz sa jeho telo váľalo ako potrava pre potkanov v hlbokej jame.
Napokon uvážil, že sa tým nemá cenu teraz zaoberať a sústredil svoju pozornosť na Margaret.
„Tradície, ktoré mi kážu dodržiavať rituál, musia byť zachované,“ začal rozprávať a pomaly sa postavil. „Teraz sa dočkáš prechodu a staneš sa definitívne jednou z nás. Môžeš pri tom umrieť, ale toho sa nemusíme báť. Si veľmi silná. Posledné udalosti mi dajú za pravdu, keď poviem, že potrebujeme rýchlo rozšíriť naše rady. Možno budeš roztrpčená, znechutená. Budeš sa snažiť oslobodiť. Utiecť. To všetko chápeme. Po prechode však získaš určité dary, ktoré budeš využívať v prospech nás všetkých. Nech sú ti útechou.“
Zdvihol ruky. „Nech je tvoje srdce silné.“ Znova si sadol a v sále to zašumelo, keď si ticho opakovali jeho slová.
Dal pokyn jednému zo strážcov. Ten pribehol a strhol zo Sama plášť. Pod ním bol do polovice tela nahý a pokrytý krvavými jazvami. Na hrdle mal spravený zásek v tvare trojuholníka, na ktorom mu viselo pár prisatých čiernych pijavíc, zabraňujúcim vykrvácaniu. Strážca, držiaci Margaret vykročil vpred a strhol ich dole. Vzápätí jej násilím prinútil podísť blízko k Samovi.
Trasúc sa od nedočkavosti, sklonila hlavu, ale v tom sa mu pozrela do jeho zelených očí, ktoré sa pomaly napĺňali slzami.
„Odpusť mi, že som ťa stratil,“ ozval sa zlomeným hlasom. Prenikavo vykríkla od šťastia a zároveň bolesti, keď si uvedomila, že je to naozaj on.
V sále vypukol rozruch. Väčšina divákov vyskočila na nohy, nechápajúc čo sa deje a len zízali s otvorenými ústami. Strážcovia zmätení pokročili vpred, vrhajúc po sebe prekvapené pohľady. Obrátili sa na Pána, ale ten im prikázal ustúpiť.
Výsmešne sa zasmial. „Takže kvôli nej si prišiel. Ale ona už patrí mne!“ Vedel, že stačí počkať a hlad vyhrá boj proti ľudským emóciám, ktoré sa ako zvyšky starých pavučín ledva držali v tomto nerovnom zápase.
Sam mlčal a hľadel jej do fialkových očí, ktoré striedavo bojovali s čiernymi zrenicami, pokúšajúcimi sa ovládnuť jej pohľad a usmerniť jej prebudenú krvilačnosť.
Podarilo sa mu otočiť hlavou a jemne jej pobozkal chladnú dlaň, spočívajúcu na jeho pleci.
V mysli jej vybuchol gejzír spomienok, prerážajúcich temnotu ako jasné svetlo. Na okamih zazrela ako so Samom kráčajú spoločne pomedzi stromy, obaja mladí a bezstarostní. Videla ich prvý bozk a ich šťastím žiariace tváre. Ich priatelia sa z nich tešili a radovali zo spojenia ďalších mladých duší, napriek tomu, že nemali žiadnu nádej v budúcnosti.
(už sa blížil)
Ale Sama videla zomierať... pri pokuse zachrániť ju spred rúk šialencov. Padal do ohnivých jám Dolmiru, odkiaľ nikto nikdy nevyviazol.
Vrátil sa.
Znamená to, že budú zase spolu?
(už bol takmer u nej)
Nie, ešte nie, prosím.
(škvrna sa zúrivo začala otvárať)
Ešte chvíľku.
Svetlo spomienok začalo pohasínať, a opäť sa ocitla v čiernočiernom priestore s nevítaným hosťom.
„Čo to vystrájaš!“ od zúrivosti prskal sliny. „Už mu nemôžeš pomôcť, tak láskavo zachráň samu seba a nasýť sa!“
„Nevládzem, nemôžem...,“ zajakavo začala namietať.
„Máš svoju poslednú šancu, tak ju využi. Nebudem to opakovať dvakrát,“ hlas mu stvrdol a nenechal ju na pochybách, že bude potrestaná.
Silou svojej vôle jej krivil myšlienky a spomienky, pričom mu tvár od úsilia purpurovela. Stále si v sebe zachovávala malé svetlé miesto, do ktorého nedokázal preniknúť a zároveň cítila z neho akýsi strach, nie o jej osud, ale o neho samého. Nechápala to a ešte urputnejšie bojovala. Čoho sa bojí? Ide predsa o ňu.
Hneval sa čoraz viac. Klepotajúc dlhými tenkými nožičkami, vydával rýchle a rytmické zvuky, ktoré ju privádzali do šialenstva.
Po minútach, ktoré sa zdali večnosťou, prikývla.
Sam sa na ňu s ľútosťou díval. Zmietal ňou vnútorný boj, v ktorom jej nemal ako pomôcť, kým bol spútaný. Rýchlo premýšľal. Zrejme je koniec. Rozhliadal sa po okolí a na chvíľu opustil svoje telo, vznášajúc sa v priestore. Hľadel na sálu a vysielal do priestoru prúdy myšlienok, ktoré sa odrážali a lámali na stenách, hľadajúc cestu von. Vzdal to. Vrátil sa späť do svojho zúboženého tela. Medzitým mu Margaret vzala hlavu do roztrasených rúk. Bola duchom neprítomná a zrak upierala na niečo, čo nikto nevidel. Sam čakal iba na to, kedy sa mu zuby zaboria do krku, vysávajúc z neho zvyšok života.
V sále už nikto ani nepípol. Napätie sa dalo krájať a všetci čakali so zatajeným dychom. Podaktorí z divákov sa s neskrývaným obdivom pozerali na Margaret, ktorá už príliš dlho zvádzala vnútorný boj.
Vtom sa ozval praskavý zvuk a do sály sa zrútil kus stropu. Väčšina odskočila prestrašene nabok a hľadeli na miesto, na ktorom sa nad troskami víril prach. Z neho unavene vykukla veľká hlava s jedným modrým, blčiacim okom, premeriavajúce si prítomných.
El-sarn.

Dvanásta kapitola


Zvyšní ľudia po bitke zamierili na juh, bez chuti prenasledovať Bielych, ktorí sa pomaly začali barikádovať vo vstupe do tunela.
Niekoľkí ľudia sa ešte pokúšali prejaviť vďačnosť El-sarnovi, ale ten na nich nedbal. Poloslepý vyrazil do jedného z tunelov, kde rozrazil zábrany a roztrhal každého, kto mu stál v ceste.
Chodby. Nekonečné chodby.
Rútil sa po nich, hľadajúc stopu. Držal sa hlavnej tepny chodieb, až kým prudko nezabrzdil na jednom mieste, zacítiac nezreteľný závan známeho pachu. Začal divo ňuchať na mieste, ale pominulo to.
Pokračoval ďalej, ale chodba začala prudko stúpať a točiť sa. Čoraz ťažšie sa mu stúpalo na zranené laby, až musel spomaliť. Čoraz väčšmi cítil bolesť v chýbajúcom oku, ktoré ho rezalo a pálilo. Napriek tomu sa ponáhľal ďalej. Chodba sa zužovala a pomaly začal bokmi šúchať steny, kým nedorazil k pootvoreným dverám.
Opatrne nakukol dnu a ocitol sa v kruhovej miestnosti, ktorej steny sa zužovali smerom nahor, až vytvárali akýsi komín. Tu znova pocítil ten známy pach, ktorý mu skrútil ňufák.
Bezmocne sa otáčal na mieste, až kým... Samov hlas?
Kde si?
Pod tebou.
Rýchlo!
Viac nečakal. Ignoroval pálivú bolesť v labách a dal sa do hrabania. Mohutnými zábermi vytrhával kusy dlaždíc a kamenia.
Nečakal dlho. Ozval sa praskavý zvuk a zem sa mu preborila pod nohami.
Tipů: 0
» 25.03.17
» komentářů: 0
» čteno: 578(4)
» posláno: 0


Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.
« jméno
« heslo
» Registrace
» Zapomenuté heslo?
online
blue [1]
narozeniny
Bábovka [5]


© 2011 - 2021 libres.cz | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku
Ceske-casino-online.cz

Online hry zdarma.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.