Sklamaná...

November k nám bol priviaty,
stred jesene, deň deviaty.
Plno ľudí, hlava čistá,
akcia dnes je už istá.
Intrák, párty Dve dvoječky,
na stole už horia sviečky,
slifka, brzda prichystaná,
už sa čaká len na Stana.

Kuchyňa sa nám už plní,
alkohol už bokmi vlní,
šupa music basuje,
zábava nám graduje.
Ľudia sa tam striedajú,
po polke si vždy dajú.
Zrazu pohľad naňho padne,
oproti mne hneď si sadne,
vzduchom veľa iskier letí,
my už nie sme žiadne deti,
situáciu pochopiť sa snažíme,
ale sme mladí, tak žijme!

Začala dobrá pesnička hrať
a my sme začli tancovať.
Dali sme všetko do toho,
očami kukali kto z koho.
Jeho pohľad bol jak magnet,
skrsol vo mne nový podnet,
že tam vzniká niečo krásne,
aj ostatným to bolo jasné.

Veľa voľného času trávili sme spolu,
občas zašli sme si aj na sladkú kolu,
prevládal ale fajný film a čaj,
bol to náš malý spoločný raj.
Gentleman bol, to musím uznať,
som rada, že som ho mohla spoznať.

Bolo to príliš krásne,
človek nad tým iba žasne,
jedna myšlienka ma ale stále trápila,
do úzadia mysle poctivo som ju tlačila.
Verila som svojmu vnemu,
cítiť z neho veľkú zmenu.
Žeby sa začal so mnou nudiť?
Nechcela som ho v noci budiť,
mohol ostať vždy do rána,
by nespala som v izbe sama.
Nevysvetliteľný pocit čudný,
že ON je zrazu taký nudný.
Nehral so mnou na rovinu,
dávam si to dosť za vinu,
že som mu tak silno verila
a pekne sa naňho škerila.

Ľubomír jeho meno znelo,
mne sa za ním znova cnelo.
Vymenil ma za inú
nesympatickú to mne dievčinu.

Ale, ale, čo sa to deje?
Slaná voda z očí sa mi leje!
Škoda, že silný cit bol jednostranný,
ostalo zlomené srdce panny.
Prečo to spravil? Nikto nevie,
snáď v pravý čas sa to dievčina dozvie...